Boh a evolúcia

Číslo 4/2008 · Avery Robert kardinál Dulles · Čítanosť článku: 6687
 

V druhej polovici devätnásteho storočia sa stalo zvykom hovoriť o vojne medzi vedou a vierou. No v priebehu dvadsiateho storočia toto nepriateľstvo postupne odznelo. Ján Pavol II. nadviazal na Druhý vatikánsky koncil a na začiatku svojho pontifikátu vytvoril komisiu na preskúmanie a nápravu odsúdenia Galileiho na súde v roku 1633. V roku 1983 zvolal konferenciu na oslavu 350. výročia uverejnenia Galileiho diela Rozhovory o dvoch nových vedách. Na tejto konferencii podotkol, že skúsenosť z Galileiho prípadu viedla Cirkev „ku zrelšiemu postoju a presnejšiemu pochopeniu autority, ktorá jej náleží“, a umožnila jej lepšie rozlišovať medzi „podstatnými náležitosťami viery“ a „vedeckými systémami danej epochy“.

V dňoch 21. – 26. septembra 1987 sa v Castel Gandolfe konal týždeň štúdia vedy a viery pod pápežovou záštitou. Dňa 1. júna 1988 poslal riaditeľovi vatikánskeho observatória pozitívny a povzbudzujúci list, v ktorom uvažoval o výsledkoch tejto konferencie, pričom nasmeroval na strednú cestu medzi oddeľovaním a zmiešavaním týchto disciplín. Odporučil program dialógu a interakcie, v ktorom sa veda a viera nebudú ani navzájom vytláčať, ani prehliadať. Mali by spoločne hľadať dôkladnejšie porozumenie vzájomných kompetencií a obmedzení a mali by hľadať najmä spoločný základ. Veda by sa nemala snažiť stať sa vierou, ani viera by sa nemala usilovať zaujať miesto vedy. Veda môže očistiť náboženstvo od chýb a povier, kým náboženstvo očistí vedu od modlárstva a falošnej absolútnosti. Každá disciplína by si preto mala uchovať svoju celistvosť, no pritom byť otvorená chápaniu a objavom tej druhej.

Vo veľmi známom posolstve o evolúcii zaslanom 22. októbra 1996 Pápežskej akadémii vied poznamenal, že skutočnosť evolúcie ľudského tela z nižších foriem života je „viac než hypotéza“, keďže existuje viacero teórií evolúcie. Trval na tom, že ľudský život je však „ontologickou odlišnosťou“ oddelený od všetkého toho, čo je menej než ľudské. Duchovná duša, uviedol pápež, sa jednoducho nevyvíja zo síl živej hmoty, ani nie je čírym sprievodným javom hmoty. Viera nám umožňuje tvrdiť, že ľudská duša je bezprostredne tvorená Bohom.

Niektoré kruhy vyložili pápeža, akoby pripustil neodarvinistický názor, že evolúciu možno dostatočne vysvetliť náhodnými mutáciami a prirodzeným výberom (čiže „prežitím najživotaschopnejšieho“) bez akéhokoľvek riadiaceho účelu či finality. Viedenský arcibiskup kardinál Christoph Schönborn v snahe vyvážiť toto nesprávne pochopenie uverejnil 7. júla 2005 svoje stanovisko(1) v denníku New York Times, kde cituje rad prehlásení Jána Pavla II. v opačnom zmysle. Napríklad na generálnej audiencii dňa 17.(2) júla 1985 pápež vyhlásil: „Evolúcia ľudských bytostí, ktorej fázy sa veda snaží určiť a ktorej mechanizmus sa snaží rozpoznať, predstavuje vnútornú finalitu, ktorá budí údiv. Táto finalita, ktorá vedie bytosti smerom, za ktorý nie sú zodpovedné, nás núti predpokladať, že existuje Intelekt, ktorý ju vymyslel, jej stvoriteľ.“ V tejto súvislosti pápež povedal, že pripísať vývoj človeka čírej náhode by bolo zrieknutím sa ľudského rozumu.

Kardinál Schönborn mohol citovať aj pápeža Benedikta XVI., ktorý počas omše pri svojej pápežskej inaugurácii dňa 24. apríla 2005 prehlásil: „Nie sme nejakým náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie. Každý z nás je výsledkom Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý z nás je milovaný, každý z nás je potrebný.“

Článok kardinála Schönborn si mnohí čitatelia vyložili ako odmietnutie evolúcie. Niektoré listy vydavateľovi ho obvinili, že podporuje spiatočnícku formu kreacionizmu a odporuje Jánovi Pavlovi II. Zdá sa, že títo ľudia nedokázali pochopiť skutočnosť, že kardinál rozprával jazykom klasickej filozofie a nevyberal si žiadne konkrétne vedecké stanovisko. Jeho kritika bola namierená voči tým neodarvinistom, ktorí sa vyjadrovali k filozofickým a teologickým otázkam metódami prírodných vied.

Viaceré autority v tejto oblasti, ako napríklad Kenneth R. Miller a Stephen M. Barr, vo svojej odpovedi kardinálovi Schönbornovi trvajú na tom, že človek môže byť vedecky neodarvinistom i pravoverným kresťanom. Rozlišujúc viacero úrovní poznania oponujú, že to, čo sa zo zorného uhla vedy javí ako náhodné, je súčasťou večného Božieho plánu. Boh takpovediac hádže kockou, no svojím vyčerpávajúcim poznaním dokáže predvídať výsledok celej večnosti.

Táto kombinácia darvinizmu vo vede a teizmu v teológii môže byť udržateľná, no to nie je pozícia, ktorú kardinál Schönborn zamýšľal napadnúť. Ako to vysvetlil vo svojom nasledujúcom článku vo FIRST THINGS v januári 2006, mal výhrady iba voči tým neodarvinistom (a nie je ich málo), ktorí zastávajú názor, že prírodu nemožno platne skúmať nijako ináč než zjednodušujúcim spôsobom mechanizmu, ktorý sa snaží vysvetliť všetko z hľadiska množstva, hmotnosti a pohybu a ktorý vylučuje špecifické rozdiely a účel v prírode. Cituje jedného takého neodarvinistu, ktorý uvádza: „Z modernej vedy priamo vyplýva, že svet je zorganizovaný prísne v súlade s deterministickými princípmi či okolnosťami. V prírode neexistuje žiadny princíp účelnosti. Neexistujú nijakí bohovia, ani nijaké rozumom odhaliteľné plánujúce sily.“

Kardinál Schönborn bystro poznamenáva, že pozitivistickí vedci začali metodickým vylučovaním formálnych a finálnych príčin. Keď potom opísali prírodné procesy výlučne z hľadiska účinnej a hmotnej príčinnosti, urobili obrat a odmietli akýkoľvek iný druh vysvetlenia. Jednoducho nepripúšťajú klásť otázky o tom, prečo čokoľvek (vrátane ľudského života) existuje, ako sa líšime, čo sa týka prirodzenosti, od nemysliacich zvierat a ako by sme mali spravovať naše životy.

Počas niekoľkých posledných rokov nastala nová erupcia ateistickej literatúry, ktorá si nárokuje autoritu vedy, predovšetkým darvinistických evolučných teórií, aby preukázala, že veriť v Boha je nerozumné. Názvy niektorých týchto kníh sú veľavravné: The End of Faith (Koniec viery) od Sama Harrisa, Breaking the Spell. Religion as a Natural Phenomenon (Lámanie zaklínadiel. Náboženstvo ako prírodný úkaz)od Daniela Dennetta, The God Delusion (Ilúzia Boha) od Richarda Dawkinsa a God. The Failed Hypothesis (Boh. Neúspešná hypotéza) od Victora J. Stengera. Títo noví ateisti píšu s nadšením evanjelistov propagujúcich evanjelium ateizmu a neverectva.

Všetci títo autori sú napospol zajedno v domnienke, že dôkaz – ako sa chápe vo vedeckom zmysle – jediným platným základom pre presvedčenie. Veda vykonáva objektívne pozorovania okom a nástrojom; buduje modely či hypotézy, aby vysvetlila pozorované javy. Potom tieto hypotézy testuje tak, že dedukuje ich následky a pozoruje, či ich možno pokusom potvrdiť alebo vyvrátiť. Predpokladá sa, že všetky svetské úkazy možno vysvetliť odkazom na telesá a sily nachádzajúce sa v samom svete. Majú za to, že pokiaľ by Boh nebol overiteľnou hypotézou testovanou vedeckou metódou, nejestvoval by dôvod na náboženské presvedčenie.

Za zástupcu celej tejto triedy môžeme považovať Richarda Dawkinsa, popredného hovorcu tohto nového antináboženstva. Verí, že všetky dôkazy Božej existencie sú neplatné, keďže okrem iných nedostatkov ponechávajú nezodpovedanú otázku „Kto urobil Boha?“ „Viera“, píše, „je veľký švindeľ, veľká výhovorka, ako sa vyhnúť potrebe myslieť a vyhodnocovať dôkazy. (…) Viera ako presvedčenie, ktoré sa nezakladá na dôkaze, je zásadným kazom v každom náboženstve.“ Unesený svojou vlastnou ideológiou hovorí o „hlúposti mysle, zaočkovanej náboženským názorom“. Vystatuje sa tým, že pri hľadaní vysvetlenia povahy ľudského života a vesmíru, v ktorom sa nachádzame, „teraz veda nadobro nahradila náboženstvo“.

Dawkinovo chápanie náboženskej viery ako iracionálneho záväzku pripadá katolíkom čudný. Prvý vatikánsky koncil odsúdil fideizmus, čiže doktrínu, že viera je iracionálna. Trval na tom, že viera je a musí byť v súlade s rozumom. Ján Pavol II. rozvinul tú istú myšlienku vo svojej encyklike Fides et Ratio (Viera a rozum) a Benedikt XVI. vo svojej prednáške na univerzite v Regensburgu dňa 12. septembra 2006 trval na nutnom súlade medzi vierou a rozumom. V tejto súvislosti volal po obnove rozumu v plnej miere, vyvažujúc tendenciu modernej vedy obmedzovať rozum na to, čo je empiricky overiteľné.

Katolíci, ktorí sú odborníkmi na biologické vedy, zaujímajú k evolúcii niekoľko rôznych stanovísk. Ako som uviedol, jedna skupina vysvetľujúc evolúciu z hľadiska náhodných mutácií a prežitia najživotaschopnejšieho uznáva Darwinovo vysvetlenie za presné na vedeckej úrovni, no darvinizmus ako filozofický systém odmieta. Táto prvá skupina zastáva stanovisko, že Boh, ktorý od večnosti predvída všetky produkty evolúcie, využíva prirodzený proces evolúcie na to, aby uskutočnil svoj plán stvorenia. Niektorí členovia tejto skupiny – nasledujúc Freda Hoyla – hovoria o „antropogenetickom princípe“, čím myslia, že vesmír bol od prvej chvíle stvorenia „vyladený“ tak, aby umožnil (postupný) vývin ľudského života.

Nedávny príklad tohto hľadiska možno nájsť v knihe Francisa S. Collinsa The Language of God (Boží jazyk) z roka 2006. Collins, celosvetovo uznávaný odborník v oblasti genetiky a mikrobiológie, bol vychovaný bez akejkoľvek náboženskej viery a stal sa kresťanom potom, čo ukončil svoje štúdiá chémie, biológie a medicíny. Jeho profesionálne znalosti v tejto oblasti ho presvedčili, že krása a symetria ľudských génov a genómov účinne svedčí v prospech múdreho a milujúceho Stvoriteľa. No verí, že Boh nemusí zasahovať do procesu telesnej evolúcie. Collins zastáva teóriu teistického evolucionizmu, ktorú označuje ako stanovisko BioLogos.

Hoci Collins nie je katolíkom, súhlasne sa odvoláva na pohľad Jána Pavla II. na evolúciu vyjadrený v posolstve Pápežskej akadémii vied v roku 1996. Stavia na práci anglikánskeho kňaza Arthura Peacocka, ktorý napísal knihu pod titulom Evolution. The Disguised Friend of Faith (Evolúcia. Zamaskovaný priateľ viery). S uspokojením cituje slová prezidenta Billa Clintona, ktorý na oslave projektu ľudského genómu Human Genome Project v Bielom dome v júni 2000 prehlásil: „Dnes sa učíme jazyk, v ktorom Boh vytvoril život. Nadobúdame stále väčšiu bázeň pred zložitosťou, krásou a zázrakom najbožskejšieho a najsvätejšieho Božieho daru.“

Teistický evolucionizmus, rovnako ako klasický darvinizmus, sa vyhýba tvrdeniu o akomkoľvek božskom zásahu do procesu evolúcie. Pripúšťa, že (postupný) vývin živých tiel, vrátane ľudského, možno na empirickej úrovni vysvetliť náhodnými mutáciami a prežitím najživotaschopnejšieho.

No teistický evolucionizmus odmieta ateistické závery Dawkinsa a jeho družiny. Tvrdí, že fyzikálne vedy nie sú jediným prípustným zdrojom pravdy a istoty. Veda má skutočnú, avšak obmedzenú kompetenciu. Môže nám veľa povedať o procesoch, ktoré možno pozorovať či riadiť zmyslami a nástrojmi, no nijako nevie odpovedať na hlbšie otázky, ktoré zahŕňajú realitu ako celok. Zďaleka nedokáže nahradiť náboženstvo. Súc ďaleko od toho, aby dokázala nahradiť náboženstvo, nemôže nám začať ohlasovať, čo spôsobilo, že svet začal existovať, ani prečo svet existuje, ani aký je jeho konečný cieľ, ani ako by sme mali konať, aby sme boli takými ľuďmi, akými by sme mali byť.

Keď sa na darvinizmus dívame ako na vedecký systém, má isté atraktívne črty. Jeho veľkou výhodou je jednoduchosť. Tým, že si nevšíma osobitné rozdiely medzi rôznymi typmi bytostí a účelmi, ktoré sledujú svojím konaním, darvinizmus tohto typu redukuje celý proces evolúcie na hmotu a pohyb. Na svojej vlastnej úrovni poskytuje prijateľné vysvetlenia, ktoré, ako sa zdá, mnohých praktických vedcov uspokojujú.

Nehľadiac na tieto výhody darvinizmus ešte celkom nevyhral, a to ani v oblasti vedy. Významná škola vedcov zastáva teóriu známu ako „inteligentný zámer“. Michael Behe, profesor na Lehigh University, oponuje, že isté orgány živých bytostí sú „neredukovateľne zložité“. Ich formovanie sa nemohlo uskutočňovať malými náhodnými mutáciami, pretože čosi, čo by malo len niektoré, no nie všetky vlastnosti nového orgánu, by nemalo nijaký dôvod na existenciu a žiadny úžitok, čo sa týka prežitia. Nemalo by napríklad zmysel, aby sa vyvinula očná šošovka, ak by neexistovala s ňou spojená sietnica, a nemalo by zmysel, aby bola sietnica bez šošovky. Ako ukážkový príklad zložitého orgánu, ktorého všetky časti sú navzájom závislé, Behe uvádza bakteriálny bičík – obdivuhodné plávacie zariadenie, ktoré používajú niektoré baktérie.

Tu sa dostávame k technickému sporu medzi mikrobiológmi, ktorý sa nebudem pokúšať rozsúdiť. Na podporu Beheho a jeho školy možno uviesť, že by sa nemala vopred vylúčiť tá možnosť, že náhle väčšie zmeny ovplyvnila vyššia inteligencia. Ale to, že Boh do stvoreného poriadku bezdôvodne nezasahuje, môžeme považovať za rozumný princíp. Ak by sa vytvorenie takých orgánov, ak je bakteriálny bičík, dalo vysvetliť postupným nahromadením drobných náhodných zmien, malo by byť uprednostnené darvinistické vysvetlenie. Z koncepčného hľadiska nie je rozumné stavať svoje vážne dôvody pre vieru na tom, čo veda ešte nevysvetlila, pretože možno zajtra dokáže vysvetliť to, čo nedokáže vysvetliť dnes,. Dejiny nás učia, že „Boh medzier“ sa často ukazuje ako ilúzia.

Darvinizmus je predmetom kritiky aj tretej školy kritikov, kam patria filozofi ako Michael Polanyi, ktorý stavia na diele Henriho Bergsona a Teilharda de Chardina. Takto orientovaní filozofi sa napriek svojim vzájomným rozdielom zhodujú na tom, že biologické organizmy sa nedajú pochopiť jedine zákonmi mechaniky. Biologické zákony síce nijako neprotirečia fyzikálnym a chemickým zákonom, no sú zložitejšie. Správanie živých organizmov nemožno vysvetliť bez zohľadnenia ich úsilia o život a rast. Rastliny pri svojom naťahovaní sa za slnečným svetlom a živinami prezrádzajú svoju vlastnú túhu po živote a raste. Táto vnútorná finalita ich uschopňuje uspieť i zlyhať spôsobmi, aké sú pre kamene a minerály nedostupné. Ontologická priepasť, ktorá oddeľuje živé od neživého, spôsobuje, že vznik života nemožno vysvetliť na báze čisto mechanických princípov.

Anglický matematický fyzik John Polkinghorne v súlade s touto myšlienkovou školou je toho názoru, že darvinizmus nedokáže vysvetliť, prečo vznikli mnohobunkové rastliny a zvieratá, keď sa zdá, že jednobunkové organizmy si poradia s prostredím celkom úspešne. V prírode musí existovať hnacia sila smerom k vyšším a zložitejším formám. Profesor John F. Haught z Georgetownu vo svojej nedávnej obrane toho istého stanoviska poznamenal, že prírodné vedy dosahujú presné výsledky vďaka tomu, že sa obmedzujú na merateľné javy a nevšímajú si hlbšie otázky o zmysle a účele. Svojimi metódami odfiltrujú subjektívnosť, pocity a snaženie, ktoré sú napospol podstatné pre úplnú teóriu poznania. Materialistický darwinizmus nie je schopný vysvetliť, prečo vesmír dáva vzniknúť subjektivite, pocitom a snaženiu.

Tomistický filozof Etienne Gilson vo svojom diele From Aristotle to Darwin and Back Again (Od Aristotela k Darwinovi a späť) z roka 1971 dôrazne oponuje, že Francis Bacon a ďalší sa dopustili filozofickej chyby, keď vypustili dve zo štyroch príčin Aristotelovej pôsobnosti vedy. Snažili sa všetko vysvetliť pojmami mechaniky, pričom si všímali len vecné a účinné príčiny a zanedbávali formálnu a konečnú príčinnosť.

Bez formy či formálnej príčiny by sa nedala vysvetliť jednota a osobitná identita akejkoľvek látky. V zostave človeka je formou duchovná duša, ktorá robí z organizmu jediný celok a dáva mu ľudský charakter. Len čo sa táto forma stratí, hmotné prvky sa rozložia a telo prestane byť ľudským. Preto by bolo povrchné snažiť sa zadefinovať ľudské bytosti jedine z hľadiska ich telesných zložiek.

Konečná príčinnosť je v oblasti živých organizmov obzvlášť významná. Orgány zvieracieho či ľudského tela nemožno pochopiť inak ako z hľadiska ich účelu či finality. Mozog nemožno pochopiť bez odkazu na schopnosť myslenia, ktoré je jeho účelom, ani oko nemožno pochopiť bez odkazu na funkciu videnia.

Všetky tieto tri myšlienkové školy sú udržateľné aj v kresťanskej filozofii prírody. Hoci sa prikláňam k tretej škole, uvedomujem si, že niektorí vysokokvalifikovaní odborníci sú zástancami teistického darvinizmu či inteligentného zámeru. Všetky tieto tri kresťanské pohľady na evolúciu tvrdia, že Boh hrá v tomto procese podstatnú rolu, no líšia sa vo svojom pohľade na túto jeho rolu. Podľa teistického darvinizmu Boh spúšťa proces tým, že od prvej chvíle stvorenia (veľký tresk) vytvorí hmotu a energie, ktoré sa postupne vyvinú do formy rastlinného, zvieracieho a napokon ľudského života na tejto zemi a možno aj inde. Podľa teórie inteligentného zámeru k vývoju nedochádza bez božského zásahu v istých fázach, pri čom vznikajú neredukovateľne zložité orgány. Podľa teleologického pohľadu hnacie sily evolúcie a jej prielomy na vyššie stupne závisia od dynamickej prítomnosti Boha v jeho stvorení. Mnohí prívrženci tejto školy by povedali, že prechod od fyzikálnochemickej existencie k biologickému životu – i ďalšie prechody smerom k zvieraciemu a ľudskému životu – si vyžadujú dodatočný prísun božskej tvorivej energie.

Zdá sa, že väčšina vedeckej komunity vášnivo protestuje proti akejkoľvek teórii, ktorá by do evolučného procesu vnášala aktívneho Boha, tak ako to robí druhá a tretia teória. Kresťanskí darvinisti sa vystavujú riziku, že robia príliš veľké ústupky svojim ateistickým kolegom. Môžu byť až príliš náchylní pripustiť, že celý proces vývoja sa uskutočňuje bez zaangažovania akejkoľvek vyššej sily. Teológovia sa musia pýtať, či je prijateľné vykázať Boha z jeho stvorenia týmto štýlom.

Pred niekoľkými storočiami skupina filozofov známych ako deisti zastávala teóriu, že Boh stvoril svet a odvtedy upustil od akéhokoľvek ďalšieho vplyvu. Väčšina kresťanov rozhodne nesúhlasila a trvala na tom, že Boh naďalej koná v dejinách. V priebehu stáročí zjavil sa svojim prorokom; robil zázraky; poslal svojho vlastného syna, aby sa stal človekom; vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Ak je Boh takto aktívny v nadprirodzenom poriadku a vytvára javy, ktoré sú verejne pozorovateľné, len ťažko by sa dali principiálne vylúčiť všetky jeho zásahy v procese evolúcie. Prečo by Boh mal byť schopný stvoriť svet z ničoho, no neschopný konať vo svete, ktorý vytvoril? Dnes existuje sklon vravieť, že stvorenie na počiatku sveta ešte nebolo úplné, no pokračuje, ako sa svet zdokonaľuje v zložitosti.

Phillip E. Johnson, ktorý je poprednou postavou hnutia inteligentného zámeru, obvinil kresťanských darvinistov, že upadajú do aktualizovaného deizmu a vyháňajú Boha „do ríše temnôt pred veľkým treskom“, kde „nesmie robiť nič, čo by mohlo spôsobiť problém medzi teistami a vedeckými prírodovedcami“.

Katolícka cirkev dôsledne zastáva názor, že ľudská duša nie je produktom žiadnej biologickej príčiny, ale ju bezprostredne stvoril Boh. Táto doktrína kladie otázku, či Boh nie je nevyhnutne zapojený do tvorby ľudského tela, keďže ľudské telo začína existovať potom, ako sa vdýchne duša. Príchod duše spôsobí, že telo sa dostane do vzťahu s ňou, a tým sa stane ľudským. Napriek tomu, že pre vedcov môže byť ťažké zistiť bod, v ktorom sa vyvíjajúce telo zmení z antropoida na človeka, bolo by absurdné, keby neinteligentné zviera – povedzme šimpanz – malo telo dokonale zhodné s ľudským.

Ateistickí vedci často píšu, akoby jediným platným spôsobom odôvodnenia bol spôsob, ktorý sa dnes používa v modernej vede: urobiť presné pozorovania a merania javu, zostaviť hypotézy vysvetľujúce fakty a potvrdiť či vyvrátiť tieto hypotézy pokusmi. Ťažko si dokážem predstaviť niekoho, kto sa prepracoval k viere v Boha touto cestou.

Samozrejme, je pravda, že krása a poriadok prírody často pohli ľudí, aby verili v Boha ako Stvoriteľa. Večná moc a sláva Božia, ako vraví svätý Pavol, je zrejmá všetkým z vecí, ktoré Boh utvoril. Ľuďom v Lystre Pavol hlásal, že Boh nikdy nezostal bez svedkov, pretože „dobre robil: z neba vám dával dážď a úrodné časy a napĺňal vaše srdcia pokrmom a radosťou“. Kresťanskí filozofi utvorili na základe týchto spontánnych hlbokých pohľadov prísne dôkazy. No tieto deduktívne dôkazy sa nespoliehajú na modernú vedeckú metódu.

Pozoruhodné je, že vedec Francis Collins sa dopracoval k viere v Boha ani nie tak uvažovaním o kráse a poriadku stvorenia – akokoľvek pôsobivého –, ale v dôsledku morálnej a náboženskej skúsenosti. Čítal C. S. Lewisa, čo ho presvedčilo, že existuje vyšší morálny zákon, ktorému bezpodmienečne podliehame, a že jediným možným zdrojom tohto zákona je osobný Boh. Lewis ho okrem toho naučil dôverovať prirodzenému inštinktu, ktorým ľudské srdce neodvratne siaha po nekonečnom a božskom. Každá iná prirodzená túžba – ako je túžba po jedle, sexe či vedomostiach – má reálny objekt. Prečo by teda túha po Bohu mala byť výnimkou?

Veriť v Boha je prirodzené a túto vieru možno utvrdiť filozofickými dôkazmi. Napriek tomu však tuším, že kresťania veria v Boha nie pre tieto dôkazy, ale preto, lebo si ctia osobu Ježiša, ktorý nás učí o Bohu svojimi slovami a skutkami. Nebolo by možné byť Ježišovým nasledovníkom a zároveň byť ateistom.

Zdá sa, že takí vedci, ako Dawkins, Harris, a Stenger, vedia o duchovných zážitkoch veriacich veľmi málo. Ako to napísal Terry Eagleton vo svojej recenzii Dawkinsovej knihy The God Delusion (Ilúzia Boha): „Predstavte si, že by o biológii zoširoka vykladal človek, ktorého jediné vedomosti o nej pochádzajú z atlasu britských vtákov, a máte približnú predstavu toho, čo cítite pri čítaní úvah Richarda Dawkinsa o teológii. (…) Ak by ste požiadali racionalistov „s papierom“, ako je Dawkins, o posúdenie geopolitickej situácie v Južnej Afrike, dozaista by sa pri tejto téme nadreli tak svedomito, ako by len mohli. Keď však príde na teológiu, obstojí akákoľvek braková stará paródia.“

Niektorí dnešní vedeckí ateisti sú natoľko v osídlach metodológie svojej disciplíny, že ju považujú za jedinú metódu na riešenie každého problému. Ale popasovať sa s otázkami iného rádu si vyžaduje iné metódy. Veda a technika (výhonok vedy) sú na poli morálky absolútne neprimerané. Kým veda a technika ohromne zväčšujú moc človeka, moc je rozporná. Možno ňou dosiahnuť dobro i zlo; tie isté vynálezy môžu byť konštruktívne i deštruktívne.

Keď sa veda dostane k moci a riadeniu, má sklon robiť všetko, čo je v jej možnostiach, a to bez ohľadu na morálne zábrany. Ako sme to zažili v ostatných generáciách, technika neovládaná morálnymi normami navštívila svet nevýslovnými hrôzami. Aby sme rozlíšili medzi správnym a nesprávnym použitím moci a motivovali ľudské bytosti, aby robili to, čo je správne, a to aj vtedy, keď im to nie je výhodné, si žiada utiekať sa k morálnym a náboženským normám. Výčitky svedomia ujasňujú, že sme bez možnosti úniku pod vyšším zákonom, ktorý od nás žiada, aby sme sa správali istým spôsobom, a ktorý nás vyhlási za vinných, ak ho neposlúchneme. Márne by sme sa obracali na vedcov, aby nás informovali o tomto vyššom zákone.

Niektorí evolucionisti oponujú, že morálka a náboženstvo vznikli, vyvinuli sa a pretrvávajú podľa darvinistických princípov. Vravia, že náboženstvo je dôležité pre prežitie jednotlivcov a spoločenstiev. Ale táto údajná dôležitosť pre prežitie, ak by aj bola reálna, nám nič nehovorí o tom, či je nejaký morálny alebo náboženský systém pravdivý alebo nie. Nakoľko na otázky tohto vyššieho rádu nedokáže odpovedať veda, filozofia a teológia stále hrá podstatnú rolu.

Justin Barrett, evolučný psychológ, teraz pôsobiaci v Oxforde, je tiež praktizujúcim kresťanom. Verí, že vševediaci, všemohúci a dokonale dobrý Boh učinil ľudské bytosti, aby žili v milujúcom vzťahu s ním i so sebou navzájom. „Prečo by Boh nemohol,“ pýta sa, „vytvoriť nás tak, aby sme celkom prirodzene našli vieru v božskosť?“ Dokonca aj keby sa tieto duševné javy dali vysvetliť vedecky, psychologické vysvetlenie neznamená, že by sme mali prestať veriť. „Predpokladajme, že veda predloží presvedčivé vysvetlenie toho, prečo si myslím, že ma moja žena miluje,“ píše. „Mal by som potom prestať veriť, že ma miluje?“

Metafyzika poznania nás môže v našom hľadaní náboženskej pravdy vziať ešte ďalej. Môže nám poskytnúť dôvody myslieť si, že prirodzený sklon veriť v Boha, ako sa prejavuje medzi ľuďmi, neexistuje nadarmo. Biológia a psychológia môžu skúmať tieto javy odspodu. No teológia ich vidí zvrchu, ako dielo Boha, ktorý nás volá k sebe v hlbinách našej bytosti. Sme takpovediac naprogramovaní, aby sme hľadali večný život v jednote s Bohom, osobným zdrojom a cieľom všetkého, čo je pravdivé a dobré. Táto prirodzená túžba hľadieť na jeho tvár, aj keď sa dá na čas potlačiť, nedá sa vykoreniť.

Veda môže vrhnúť jasné svetlo na prírodné procesy a ohromne zväčšiť moc človeka nad jeho okolím. Pri správnom použití môže významne zlepšiť životné podmienky na zemi. Dajme tomu, že budúce vedecké objavy o evolúcii obohatia náboženstvo a teológiu, pretože Boh sa zjavuje cez knihu prírody rovnako ako cez dejiny spásy. Veda však robí medvediu službu, keď tvrdí, že je jedinou platnou formou poznania, a vytláča estetické, interpersonálne, filozofické a náboženské formy.

Najnovší výbuch ateistického scientizmu je neblahým príznakom. Ak sa táto arogancia nezatrhne, môže viesť obnoveniu nezmyselného konfliktu, ktorý besnil v devätnástom storočí, a podomlieť tak súlad rozličných úrovní poznania, ktorý je uholným kameňom našej západnej civilizácie. Naproti tomu taký dialóg medzi evolučnou vedou a teológiou, aký navrhoval Ján Pavol II., môže prekonať odcudzenie a viesť ku skutočnému pokroku vedy i náboženstva.

Kardinál Avery Dulles SJ vedie Katedru náboženstva a spoločnosti Laurenca J. McGinleyho na univerzite vo Fordhame.
Článok vyšiel v časopise First Things v októbri 2007. Vychádza s láskavým zvolením redakcie.

(1) Bolo publikované ako tzv. op-ed, t. j. umiestnené na náprotivnej strane oproti editoriálu; pozn. prekl.

(2) V origináli je chyba.