Inšpirujúci Leben Jesu

Číslo 2/2008 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 3394
 

RATZINGER, Joseph – Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský. I. diel: Od Krstu v Jordáne po premenenie. Trnava : Dobrá kniha, 2007.

Knihy o živote Ježiša (nem. Leben Jesu) sa stali populárnym literárnym žánrom v 19. storočí a začiatkom 20. storočia. Najmä v rodnej krajine pápeža poskytol vtedy tento druh literatúry viacerým racionalistickým a liberálnym teológom počínajúc Reimarusom, pokračujúc Baurom, Straussom a von Harnackom priestor na komunikovanie pozitivistických pohľadov a hypotéz o Ježišovi. Týchto osvieteneckých autorov provokovala Kristova božská identita presahujúca ľudskú prirodzenosť. Ježišovu osobu a zázraky ozrejmovali z racionalistickej pozície a niektorí tak naivne, že pri čítaní niektorých Leben Jesu žasneme, čomu všetkému je človek náchylný uveriť, keď vopred vylúči nadprirodzenú Božiu moc: rozmnoženie piatich chlebov bolo rozdrobením chlebov na omrvinky, z ktorých sa tisíckam ľudí ušlo čosi pod zub; utíšenie búrky na mori bolo zatiahnutím loďky na Ježišov pokyn do zátoky; a zmŕtvychvstanie bolo precitnutím omdletého Ježiša v chladnom hrobe. Pri tejto absencii zázrakov bol napokon zázrakom Ježiš sám. Tieto dobové racionalistické výklady sa vnímali ako seriózna veda.

Dielo Ježiš Nazaretský odrážajúce viac teológa Josepha Ratzingera ako pápeža Benedikta spadá svojím obsahom a formou do typického literárneho žánru, ktorý však nemá ambíciu spochybňovať, ale chce „predstaviť postavu a posolstvo Ježiša v jeho verejnom účinkovaní, aby čitateľa podnietil k rozvíjaniu živého vzťahu s ním“ (s. 18). Kniha však zároveň nechce byť hlasom magistéria, ale hľadaním Ježišovej tváre vďaka vyváženému pohľadu na historickú postavu Ježiša v takej živosti a hĺbke, aká sa pred pár desaťročiami dala len ťažko predstaviť. Autor, ktorý si dáva oponovať, no kvôli porozumeniu prosí aj o potrebnú dávku sympatie (s. 17), si je veľmi dobre vedomý troch fáz týkajúcich sa tvorby evanjelií (Ježišove kázanie a skutky; kázanie apoštolov; spísanie evanjelií) a literárno-teologického dotvorenia mnohých podaní o Ježišovi v evanjeliách. Súčasne sa však oprávnene bráni pred obmedzenými pohľadmi na Ježiša, ktoré neraz dominujú vo výkladoch mediálne zdatných teologických zoskupení (príkladom je Jesus Seminar z kalifornského Westar Institute), usadzujú sa aj v dielach katolíckych teológov (posledne v diele jezuitu Rogera Haighta Jesus Symbol of God) a v posledných rokoch úspešne šarapatia v provokujúcich fikciách kníh a filmov ponúkajúcich ikonu „mediálneho Ježiša“, pri tvorbe ktorej sa stáva povinnou jazdou kompromitovanie Ježišovej Božej prirodzenosti. Ak bolo hľadanie Božej tváre (kde tvár je priliehavou metaforou Božej podstaty) základnou túžbou starozákonného človeka pri výstupe do chrámu (porov. 2 Krn 20,9; Ž 17,15; 27,8; Dan 3,41) a navyše v nemožnosti vidieť Božiu tvár sa skrývala ťažkosť úplného poznania Božej podstaty (Ex 33,23), tak aj Benediktova kniha sa potýka s ťažkosťami hľadania a chápania Ježišovej podstaty. I napriek tomu však ťažkosti z hľadania autora neodrádzajú a povzbudzuje čitateľa v nazeraní na Ježišovu tvár.

Kniha Svätého Otca vníma komplexnosť otázky o historickom Ježišovi a hĺbku Ježišovej osoby zároveň. Naša kresťanská viera spočíva na reálnej osobe Ježiša Krista, a preto je nutné skúmať ju aj historicky, pretože číro subjektívne alebo len fideistické pohľady na Ježiša, ktoré zámerne prehliadajú historicitu, čo bol aj Bultmannov prípad, sú opovážlivým extrémom. Bultmann na základe ním popísaného vecného rozdielu oddelil historickú osobu Ježiša od Krista evanjelií, ktorého vnímal iba ako výtvor komunity. Preto otázka skúmania historického Ježiša zostáva naďalej v platnosti a dnes prebieha už vo svojej tretej fáze.(1) Autor začal písať dielo ešte ako kardinál. Bestsellerom sa stalo pre svoj vyvážený pohľad na fascinujúcu a jedinečnú osobu Ježiša, ako aj pre hlbokú teologickú interpretáciu podanú originálnym „ratzingerovským“ štýlom. Pápež inšpirujúcim jazykom formuluje spásne pravdy o Ježišovi, pričom sa opiera o plodnú diskusiu v biblickej exegéze. Základným konštrukčným východiskom knihy je pohľad na Ježiša v duchu prorockej Mojžišovej predpovede z Deuteronómia 18,15 o novom prorokovi: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov; jeho počúvaj!“ Na Ježiša sa tak dívame z hľadiska jeho spoločenstva s Otcom, ktoré je vlastným stredobodom jeho osobnosti a bez ktorého nie je možné Ježiša pochopiť. Polarita Mojžiš – Ježiš je zároveň ústredným bodom knihy a akýmsi hermeneutickým oblúkom pochopenia veľkosti Ježiša, oblúkom, cez ktorý chápeme Ježiša ako nového Mojžiša, pričom vidíme aj Ježišov presah Mojžiša.

Factum historicum (historická skutočnosť) Ježiša je konštitutívnym základom biblickej viery v Ježiša, a preto aj historicko-kritická metóda zostáva nenahraditeľnou. Pápež ju však dopĺňa a rozvíja o kánonický prístup, resp. kánonickú exegézu, ktorá sa ukazuje ako nový užitočný nástroj pre interpretáciu Božieho slova.(2) Zámerom tohto prístupu je čítať jednotlivé biblické spisy v celku jediného Písma, čím sa jednotlivé texty dostávajú do nového svetla.(3) Tým sa ponúka teologická exegéza, ktorá ráta s tvorbou zmyslu textov vo veriacej komunite. Táto pripojená vnútorná hodnota slov dozrievala v procese dejín viery (s. 13).

Kniha má desať kapitol, pričom enormný priestor v nej zaberá výklad Ježišovho učenia a slov (pojem Božie kráľovstvo v kap. 3, tri lukášovské podobenstvá v kap. 7, veľké jánovské obrazy v kap. 8, výpovede Ježiša o sebe v kap. 10), z čoho viac ako 100 strán venuje autor výkladu matúšovskej reči na vrchu (blahoslavenstvá a antitézy sú vyložené v kap. 4 a modlitba Pána Otčenáš v kap. 5). Zaujímavú inklúziu knihy utvorí výklad naratívnych textov na začiatku a v závere knihy: o Ježišovom krste (kap. 1) a premenení (kap. 9), pričom sa k nim pridružujú Ježišove pokušenia (kap. 2) a Petrovo vyznanie pred premenením (kap. 9). Popri veľkej snahe autora povzbudzovať nás v tom, čo máme žiť na základe viery v Ježiša, nechýba jeho úsilie deformata reformare (naprávať pokrivené): v stati o pokušeniach ponúka kritiku marxizmu, ale kritizuje i export západnej pomoci a bezbožnej ideológie do tretieho sveta. Zmieňuje sa tu aj o nebezpečenstve exegézy, ktorá sa uzatvára pred pôsobením Boha; v popise povahy Božieho kráľovstva autor varuje pred jeho teocentrickým chápaním, v ktorom evanjeliová ústredná pozícia Krista nemá miesto; ešte horšie je regnocentrické chápanie kráľovstva v zmysle pozemskej ríše spravodlivosti, mieru a úcty k stvoreniu, v ktorom niet už miesta ani pre Boha (s. 70). Veľmi silný apel na ľudí dneška zaznieva pri výklade podobenstva o Samaritánovi a uplatnení milosrdenstva (s. 214 – 215).

V pápežovom výklade Ježišovej osoby zostávame v kontinuite zjavenia Starého zákona (i keď ho Ježiš zároveň presahuje, čo jasne naznačujú jeho mnohé slová a skutky). Autor podľa vzoru triezvo uvažujúcich exegétov vidí mnohé témy súvisiace s Ježišom v najprirodzenejšom kontexte Starého zákona a judaizmu (napr. tituly Syn človeka, Ja som), na rozdiel od občas unáhleného podania religionistickej školy (Religionsgeschichtliche Schule), ktorá unáhlenou komparáciou biblických textov s inými náboženstvami často videla pôvod biblických tém a motívov všade inde, len nie v semitskej kultúre (ide napr. o zázrak s vínom v Jn 2 videný v optike božstva Dionýza, s. 270); u židovských svätopiscov v polemike s inými náboženstvami sa nekritické preberanie pohľadu na Ježiša od pohanských susedov dá len veľmi ťažko predstaviť. V dôsledku jedinečnosti Ježiša je i titul Boží Syn oddelený od jeho mytologickej a politickej minulosti, ktorú nájdeme viazanú na judského kráľa (napr. v Ž 2,7). Presah Ježišovej osoby vystihujú aj doplnkové tituly Syn a výroky Ja som v absolútnej i rozvitej forme (napr. Ja som svetlo sveta; Ja som chlieb života…). Vo výklade textov o Ježišovi používa pápež i mnohé hlboké intuície cirkevných otcov, ktorí popri prílišnej alegorizácii textov ponúkali aj pohľady blízke holistickému vnímaniu Ježišovej osoby a ich exegéza obsahuje aj existenčné dôrazy s nadčasovou platnosťou (s. 219 a nasl.). Bibliografické odkazy sú v knihe na konci, čím sa lektúra diela odľahčí.

Často sa jánovskej a pavlovskej teológii vyčítala helenizácia kresťanstva (napr. pojem logos, vnímanie človeka cez telo, dušu a ducha); o to viac sa to vyčíta dogmatickým konceptom o Ježišovi z prvých koncilov, pričom sa niekedy s nostalgickým obdivom hľadí na originálne hebrejské pozadie mnohých textov Biblie. Viera sa nejako mimoriadne nehelenizovala ani cez taký pojem koncilu, ako je homoousios (rovnakej podstaty), ale tento pojem, „naopak, zachoval to neporovnateľne nové a iné, ktoré sa objavilo v Ježišovom rozhovore s Otcom“ (s. 367). Fakt, že kresťanstvo sa začlenilo do novej kultúry aj vďaka impulzom gréckej filozofie, nie je zanedbateľný a stal sa dokonca súčasťou kresťanského Písma a biblickej inšpirácie najmä v textoch sv. Pavla. A preto práve táto skutočnosť aj v teraz začatom Roku sv. Pavla si zasluhuje našu mimoriadnu pozornosť kvôli naliehavému hľadaniu vhodného prístupu k dnešnému kultúrnemu prostrediu, ktoré ako vtedy aj dnes potrebuje nanovo počuť a spoznať originálnu zvesť o Ježišovi Kristovi a o spáse plynúcej z viery v neho.

Preklad knihy od Jaroslava Cepka je znamenitý. Dva termíny však mohli byť podané inak: „ekleziastický“ (s. 67) je novotvarom v slovenčine; a pojem ekuména (s. 101) v spojení „tvorca pokoja ekumény“ mal byť preložený opisne.

Knihe Ježiš Nazaretský vyčítali podaktoré nemecké masmédia trpiace protirímskym syndrómom a najnovšie možno aj alergiou na bavorského pápeža, že je iba zbierkou homílií, resp. zbierkou bohoslužobných meditácií. Ak by to boli kázne, tak potom veľmi inšpirujúce najmä cez mnohé mystické podnety. O homíliách tu však nemožno hovoriť: ich forma a spôsob argumentácie, ako ich Benedikt XVI. podáva počas omší, je odlišná. V tohtoročnom prvom čísle odborného periodika Biblische Zeitschrift článkom „Der Historische Jesus“ aus der Sicht Joseph Ratzinger (s. 64 – 81) exegéti Ebner, Hoppe a Schmeller poukázali na metodologickú nedostatočnosť knihy, čo je pochopiteľné, najmä ak sa zváži jej popularizačný štýl, ktorý nechce byť vyčerpávajúcim vedeckým traktátom. Autor sa, ako sme už naznačili, kritike nebráni. Ak však čitateľ prejaví sympatiu potrebnú pre vzájomné pochopenie, nájde v diele hlboké aktualizačné výklady Ježišovej osoby a jeho učenia. Kniha je jednou z odpovedí na opakovanú a v aj nej citovanú naliehavú výčitku dnešného človeka, prečo sa Boh nedáva jasnejšie poznať. Odpoveď sa ponúka v trpezlivom zahĺbení sa do Ježišových slov a v tom, že sa čitateľ dá osvietiť intenzívnym svetlom skutkov pokorného služobníka Ježiša Krista, Boha s ľudskou tvárou. Dielo predstavuje silne inšpiratívny Leben Jesu napísaný v dejinách prvý raz pápežom.

Čítanie knihy pobáda poznať toho, o kom si myslíme, že ho už dobre poznáme, a pritom sa niekedy naše poznanie kĺže iba po povrchu tajomstva. Oplatí sa teda zostúpiť do hĺbky Benediktových myšlienok, aby sme pomohli sebe aj iným vystúpiť a vidieť i veriť plnšie v jedinečnú osobu Ježiša, ktorého kríž je výška jeho lásky až do krajnosti (porov. s. 362). Kniha Ježiš Nazaretský je dielom pápeža, ktorý je už dávno uznávaným teológom a zo svojej pozície teológa kardinála reagoval a dnes už aj ako pápež reaguje na početné výzvy, ktoré jednak spochybňujú Ježišovu osobu, jednak dávajú aj podnet na prehĺbenie poznania Ježišovej osoby a jeho učenia. Vo výstižnom hodnotení talianskeho spoluvydavateľa knihy Elia Guerriera je táto kniha „bohatým a náročným textom, je to životné dielo napísané s húževnatosťou a vášňou“.

Jozef Jančovič

Autor je odborným asistentom na RKCMBF UK Bratislava.

(1) Po prvej pozitivistickej fáze zvanej Leben Jesu Forschung (skúmanie Ježišovho života; zhruba 1800 – 1950) došlo k druhej fáze New Quest (nové skúmanie; 1950 – 1980) a následne k Third Quest (tretie skúmanie), kde sa osoba Ježiša zvažuje v židovskom kontexte doby, k čomu prispelo skúmanie zvitkov od Mŕtveho mora po roku 1947 a tiež obnovený dialóg medzi židmi a kresťanmi po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965).

(2) Dlhodobý rozpor medzi vedeckou a pastorálnou exegézou sa rieši už dlhšie. Joseph Ratzinger ešte ako kardinál vyzval na riešenie sporu v článku „L’interpretazione biblica in conflitto. Problemi del fondamento ed orientamento dell’esegesi contemporanea“ in: de la POTTERIE, Ignace (ed.): L’esegesi cristiana oggi. Casale Monferato : Piemme, 1991, s. 93 – 125. Posunom v jeho riešení mal byť dokument Interpretácia Biblie v Cirkvi (Pápežská biblická komisia, 1993; slovenské vydanie: Spišské Podhradie : Katolícke biblické dielo, 1995) a iste ním bude i nastávajúca Biskupská synoda o Božom slove v Ríme (5. – 26. október 2008).

(3) Prístup sa pred viac ako 30 rokmi začal rozvíjať v USA čiastočne aj pod vplyvom amerického pragmatizmu a pozitivizmu. Filozofické pozadie kánonického prístupu sa zakladá na modifikácii štrukturalizmu, ktorý sa sústreďoval pôvodne na rovinu slov, viet a jednotlivých textov. Neskôr sa prešlo k snahe poznať makroštruktúry alebo tzv. transfrázové (nadvetné) štruktúry. Viacerí (Norbert Lofhink, Frank-Lothar Hossfeld, Rolf Rendtorff, Jean Luis Ska) pokladajú dnes tento prístup za najvyšší stupeň kritiky redakcie a kritiky formy biblického textu.