Medzi vánkom a búrkou

Číslo 4/2007 · Ľuba Heinzlová · Čítanosť článku: 3233
 

Zdvíha sa vietor (The Wind That Shakes The Barley, Írsko/Veľká Británia/Francúzsko/Španielsko/Taliansko/Nemecko, 2006, 127 min.)

Réžia: Ken Loach; scenár: Paul Laverty; kamera: Barry Ackroyd; hudba: George Fenton. Hrajú: Cillian Murphy, Orla Fitzgerald, Padraic Delaney, Liam Cunningham, Mary Murphy, Mary O'Riordan, Laurence Barry.

Film Zdvíha sa vietor, ktorý sa k nám dostáva v rámci trinásteho ročníka Projektu 100, podobne ako takmer každý film s politickou či historickou tematikou, vyvolal po svojej svetovej premiére silnú kontroverziu. Niektorí novinári a historici proti nemu rozpútali štvavú kampaň, a to napriek tomu, že zaň Ken Loach získal na festivale v Cannes Zlatú palmu za najlepšiu réžiu. Írska historička Ruth Dudley Edwards film odsúdila ako manipulatívny bez toho, žeby ho vôbec videla. Podľa anglického novinára Tima Lockhursta z denníka Times dielo falšuje históriu írskeho boja za nezávislosť. Spomínaný novinár však zašiel ešte ďalej: Loacha prirovnal k režisérke nacistických propagandistických filmov Leni Riefenstahlovej. Ozvali sa, pochopiteľne, aj početnejšie, ale menej prenikavé opačné hlasy, ktoré omnoho výraznejšie korešpondujú so skutočnosťou.

Film nás zavedie do Írska na začiatku 20. storočia. Íri sa rozhodnú postaviť sa proti nadvláde Britského impéria. Začína sa formovať odboj, ktorý má viesť k oslobodeniu Írska spod anglického zovretia. Na čelo novovzniknutej Írskej republikánskej armády sa stavia radikálny mladík Teddy O'Donovan. Jeho príklad spočiatku neochotne a váhavo nasleduje Damien, Teddyho brat. S pribúdajúcim časom a úspechmi ich ťaženia sa však postoje IRA začínajú rozdeľovať a medzi súrodencami vyklíči napätie.

Príbeh filmu sa štiepi do troch samostatných, aj keď vzájomne prepojených línií. Prvou z nich je politická rovina boja za oslobodenie Írska. Tvorcovia sa sústredia len na kľúčové aspekty počiatkov IRA. Ich príbeh sa preto vyznačuje prehľadnosťou a zrozumiteľnosťou, nevyžaduje od diváka žiadne historické vedomosti. Zároveň nachádzajú spôsoby, ako príbeh elegantne a nenásilne zasadiť do širšieho spoločenského a politického kontextu začiatku 20. storočia, čím prehlbujú jeho vyznenie.

Jednou z najsilnejších čŕt Loachovho filmu je osobný rozmer boja za oslobodenie. Neprináša len suché historické fakty, ukazuje, avšak bez pátosu a sentimentality, bolesť, trpkosť, akú so sebou účasť v IRA prinášala. Komplexnosť diela spočíva práve v unikátnej schopnosti zasadiť hlboko osobný rozmer individuálneho ľudského utrpenia do širšej politickej situácie. I keď sa dielo pomerne otvorene stavia na stranu IRA, nezračí sa v ňom nekritické prijímanie všetkých jej téz. Namiesto akceptovania nachádzame miestami spochybňovanie a inde odstup, ktorý umožňuje divákovi zaujať vlastný postoj.

Druhú, výrazne slabšiu líniu tvorí osobný vzťah medzi bratmi Teddym a Damienom. Ich vzájomnému konfliktu chýba podrobnejšie prekreslenie. Tvorcovia najmä v úvodných pasážach nevenujú jeho rozvíjaniu dostatok času, naznačia ho len akoby náhodne, mimochodom. Narastanie ich vzájomného konfliktu je skokovité, miestami sa zdá, akoby sa niektoré sekvencie potrebné pre jeho úplné pochopenie celkom stratili. Preto ich konflikt často kĺže po povrchu a nedokáže sa ponoriť do väčších hĺbok. Záverečná katarzia preto nezíska takú silu, akú si tvorcovia zrejme priali.

Nedostatok času, na ktorý tvorcovia narážajú, marí aj vyznenie tretej línie, Damienovho vzťahu so Sinead. Ich vzájomnému citu, realisticky vykreslenému ako výsledok neistoty a potreby blízkosti v neistých časoch, chýba viac priestoru, kde by sa mohol prejaviť. Podobne ako vo vzťahu medzi bratmi aj tu nachádzame hlboké, pravdivé momenty, absentuje však výraznejšia spojitosť medzi jednotlivými sekvenciami.

Podobné výhrady možno adresovať aj vývoju postáv bratov O'Donovanovcov. Obaja prekonajú výrazný, aj keď absolútne protikladný prerod, z čoho pramení napätie medzi nimi. Damien sa zmení z konformistu a teoretika na radikála, naopak, Teddy prejde od radikála ku konformistovi. Prehrávajú však v zásade obaja: vojna ich pripraví o ich ľudskosť. V úvode a v závere je ich protikladná povaha vykreslená veľmi otvorene a presne, inde sa zdajú vzájomné rozdiely zanedbateľné. Niektoré sekvencie opisujúce ich charakter a kľukaté cesty, ktorými prechádzajú, obsahujú silnú výpoveď a dokážu zanechať v divákoch hlbokú stopu. Pôsobia však náhodne, výrazne absentuje ich prepojenie s následným vývojom príbehu a postáv. Miestami je ich filmová povaha vytváraná len hrubými náznakmi. Chýbajú jemné detaily, nuansy, ktoré by ich postavám vliali život.

Réžia Kena Loacha sa snaží udržiavať si od diania na plátne odstup, čo dovoľuje divákovi vytvárať si vlastný postoj k filmovým udalostiam. Využíva na to skôr neutrálnejšie celky než emotívne pôsobiace detailné zábery, čo sa miestami podpisuje na prílišnej sterilnosti diela. Predovšetkým v scénach, ktoré približujú vnútorné zápasy postáv alebo citové konflikty, mohol režisér použitím detailov zdôrazniť ich emocionálne pochody. Loach sa zásadne vyhýba akčným výjavom. Približuje charakter odboja najmä pomocou bežných situácií a každodenných problémov. Vďaka svojej režijnej zručnosti dokáže vytvárať napätie i bez výrazne dramatických situácií. Jeho prístup zároveň vdychuje dielu neobvyklú mieru autenticity.

Obrazová zložka filmu sa podriaďuje dominancii slova. Kamera sa vyhýba samoúčelne estetickým alebo romantizujúcim výjavom prírody, práca s obrazom je striedma a funkčná. Vizuál filmu, zahalený do hnedastých odtieňov, nám sprostredkuje realistický obraz írskeho vidieka začiatku dvadsiateho storočia. Využitie tmavých farebných odtieňov navyše jemne a nevtieravo poukazuje na temnú, deštruktívnu stránku samotnej reality odboja.

Tvorcovia filmu Zdvíha sa vietor vo svojej snahe vypovedať o príliš mnohých aspektoch žonglujú vo vzduchu s mnohými loptičkami. Kvôli nedostatku priestoru alebo kontinuity im niektoré z nich vykĺznu z rúk. Preto nachádzame len ostrovčeky hlbokej výpovede, izolované v mori mierne nadpriemerných sekvencií. Celkovo kvalita filmu zostáva niekde medzi vánkom a búrkou.

Autorka študuje masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.