Terra incognita

Číslo 4/2007 · Tomáš Gális · Čítanosť článku: 3102
 

Peter Švorc: Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Nakladatelství Lidové noviny, Praha 2007

Uhorská Rus, Ruská krajina, Podkarpatská Rus, Karpatská Ukrajina, Zakarpatská oblasť… Čo o tom kúsku zeme za našimi hranicami vlastne vieme?

Podkarpatská Rus patrila v priebehu posledných 90 rokov k siedmim štátnym útvarom – bola súčasťou Uhorska i prvej ČSR, prežila kurióznu jednodňovú samostatnosť, bola okupovaná vojnovým Maďarskom, neskôr sa formálne vrátila ČSR, ale de facto bola už súčasťou Sovietskeho zväzu, po rozpade ktorého sa stala súčasťou samostatnej Ukrajiny. Máloktorá oblasť strednej Európy prešla tak rozporuplným vývojom – vždy bola tak trochu všetkých a zároveň nikoho. A tejto skutočnosti zodpovedajú aj naše vedomosti o nej. Poznáme síce Nikolu šohaja, videli sme Díky za každé nové ráno, sem-tam si prečítame nejakú (skôr českú ako slovenskú) reportáž, kde sa väčšinou píše, že pamätníci spoločného spolužitia ešte žijú, ale je ich stále menej… Ale história? Z tohto hľadiska by sa Podkarpatskej Rusi hodil skôr názov Terra incognita.

Našťastie sa zdá, že po desaťročiach vynúteného (i pochopiteľného) mlčania, svitá aj v tejto oblasti na lepšie časy. Dôkazom toho je niekoľko publikácií, ktoré vyšli v posledných rokoch. Okrem kníh Podkarpatská Rus – stručná historie států (1) a Podkarpatská Rus – Nerealizovaná autonómia (2)je to najmä dielo historika Petra Švorca.

Zakletá zem pritom nie je úplnou novinkou. Kniha vyšla v slovenčine už v roku 1996 a od tej doby bola preložená do niekoľkých jazykov. Len slovenskej reedície sme sa dodnes nedočkali. Vydavateľovi preto patrí vďaka aspoň za český preklad.

Napriek svojmu podtitulu začína Zakletá zem už v revolučnom období v polovici 19. storočia.

Už zbežné porovnanie slovenských a podkarpatskoruských dejín dáva tušiť, že uhorskí Rusíni boli v omnoho horšej situácii ako Slováci. Ich národný vývoj zaostával rovnako ako vývoj hospodársky a kultúrny. Nepočetná inteligencia, ktorá pochádzala z cirkevných (zväčša gréckokatolíckych) kruhov, inklinovala k vyššej – maďarskej kultúre.

V čase ohromného nástupu európskeho nacionalizmu nemalo prevažne roľnícke obyvateľstvo vôbec vyjasnené, kým vlastne je. Táto situácia pretrvala až do prvej svetovej vojny, na konci ktorej vzniklo hneď niekoľko štátoprávnych koncepcií – od samostatnosti po pripojenie k ruskej ríši. Nakoniec zavážil hlas amerických emigrantov, ktorí videli jedinú prijateľnú alternatívu vo vznikajúcom Československu.

Na druhej strane aj samotné Československo malo o toto územie, oddelené od ukrajinských plání karpatským oblúkom, eminentný záujem. Strategické postavenie Podkarpatskej Rusi znamenalo, že Československo bude mať spoločnú hranicu so spojeneckým Rumunskom, a tá zároveň od neho oddelí jeho dvoch potenciálnych rivalov – Poľsko a Maďarsko.

Ani tri roky trvajúca vojenská diktatúra a ani počiatočný neveľmi srdečný vzťah k novej vlasti – podľa Švorca – nezabránili tomu, aby čoraz viac Rusínov nezačalo považovať ČSR za dobrú voľbu.

Zmena nastala vlastne počas života jedinej generácie. V demokratickom Československu mali obyvatelia Podkarpatskej Rusi zastúpenie v parlamente, vlastné školy a konečne dostali príležitosť participovať na veciach verejných.

To všetko trvalo až do polovice tridsiatych rokov, keď sa do popredia začali tlačiť strany s autonomistickým programom. Väčší pohyb národnostných menšín, snaha o úpravu hraníc i rast nacionalizmu korešpondovali s celoeurópskym vývojom. Takmer dvadsať rokov spiaca otázka usporiadania stredoeurópskeho priestoru tak bola opäť na programe dňa.

Koncom tridsiatych rokov sa však Podkarpatskej Rusi opäť raz (a nie naposledy) potvrdilo, že o sebe nemôže rozhodovať sama. Ilúziu o samostatnosti nahradila podriadenosť Horthymu a o päť rokov neskôr československé uznanie Stalinovho fait accompli.

Okrem politických dejín opisuje Zakletá zem aj hospodárske pomery v krajine, venuje sa rusínsko-slovenským či rusínsko-židovským vzťahom. Azda jediná vec, ktorá by sa knihe dala vytknúť, je unáhlená posledná kapitola Pripojenie k Sovietskemu zväzu. Ani to však nemení nič na tom, že ide o pútavú a príťažlivú syntézu.

Autor je redaktorom týždenníka .Týždeň.

(1) POP, Ivan: Podkarpatská Rus – stručná historie států. Praha : Libri, 2005.
(2) MOSNÝ, Peter: Podkarpatská Rus – Nerealizovaná autonómia. Bratislava : Slovak Academic Press, 2001.