Odkaz májovej demonštrácie
Číslo 2/2007 ·
·
Čítanosť článku: 3232
Mimoriadny dôkaz sily katolíckeho námestia a davu a znepokojujúci prejav slabosti tých, ktorí stáli na tribúne toho istého námestia – toto je v skratke bilancia Dňa rodiny, ktorý v sobotu 12. mája priviedol do Ríma podľa organizátorov jeden a pol milióna osôb, dvestotisíc podľa trochu smiešnych odhadov Policajného úradu hlavného mesta.
Odhliadnuc od tohto tanca nad číslami úspech manifestácie nie je kvantitatívny, ale kvalitatívny: po prvý raz po tridsiatich troch rokov od porážky v otázke rozvodov katolícky ľud tvorený rodinami, skupinami a združeniami, ktoré spontánne prišli z celého Talianska, vyšiel z ústrania, aby odhalil svoju vlastnú voľbu alternatívnej vízie sveta a zviditeľnil ju voči tej, ktorá je šírená masmédiami a „progresívnymi“ politickými aparátčikmi a partajníkmi.
Na námestí sa zišla skutočná krajina, ktorú tvoril aj veľký počet radostných a pokojných detí a veľký počet rozhodných a dôrazných starších ľudí. So slnkom nad hlavou, s transparentmi, štandardami, náboženskými symbolmi, ale tiež s kočíkmi títo mladí a títo starší ukázali slušnosť, dokázali, že manifestácia sily nemusí byť násilná a agresívna, ako sa to stáva vo všeobecnosti pri homosexuálnych mítingoch. Marina Corradi napísala v Avvenire z 13. mája, že televízne kamery dokumentovali existenciu neviditeľnej krajiny: „Novinou zo včera na San Giovanni je, že toto neviditeľné Taliansko bolo videné.“ „Táto krajina,“ zaznamenal Stefano Folli v Il Sole/24 ore v ten istý deň, „vyjadrila svoju vlastnú identitu, svoje vlastné hodnoty a svoje vlastné túžby.“ Táto skutočná krajina nežiada len „viac rodiny“; žiada sociálny poriadok v súlade s prírodou a rozumom, založený na tradičných stĺpoch spoločnosti: inštitúte rodiny, súkromnom vlastníctve a slobodnej iniciatíve, suverenite štátu, náboženských hodnotách, prirodzenom zákone. Skutočná krajina nehovorí len nie voči tzv. DICO – vládnemu návrhu zákona o uznaní práv pre registrované partnerstvá, hetero- či homosexuálne –, ale tiež odmieta celý tento proces sekularizácie spoločnosti hlásaný modernizáciou, ktorá dnes ohrozuje Taliansko a Európu. Toto je mocné posolstvo, ktoré prišlo z námestia, ale, žiaľ, nie z tribúny, kde sa striedala ohlušujúca hudba s málo zrozumiteľnými prejavmi.
Výsledkom bolo, že námestie sa začalo vyprázdňovať skôr, než by prehovorili dvaja hovorcovia toho dňa: Eugenia Roccella a Savino Pezzotta. Čísla hovoria o 3000 autobusoch, ôsmich osobitných vlakoch, 1500 dobrovoľníkoch, 450 združeniach. Námestie však nebolo naplnené z tribúny a prejavy tribúny, okrem niekoľkých pasáží, nezmobilizovali námestie. To sa naplnilo vďaka úsiliu masových hnutí ako neokatechumenát a dostalo pridanú hodnotu letákmi šírenými združením Famiglia Domani (rodina zajtrajška) a mnohými transparentmi, na ktorých, napriek odporúčaniam organizátorov, účastníci polemizovali s DICO a „talibanskými sekularistami“.
Otázkou je, či sa skončili časy, v ktorých katolíci odmietali verejne vyjadrovať svoje idey kvôli autocenzúre a uzatvárali sa do katakomb. Toto je hlavný odkaz úspechu Dňa rodiny. Táto demonštrácia ukázala, že existuje katolícky ľud pripravený brániť svoju vlastnú predstavu o rodine a spoločnosti.
Autor je historik a vydavateľ, riadi inštitút Lepanto a v minulosti pôsobil ako poradca talianskej vlády.
Preložil Vladimír Záborský.