Pamäti geniálneho a nenávideného Mansteina

Číslo 1/2007 · Daniel Lipšic · Čítanosť článku: 5594
 

von Manstein, Erich: Stratené víťazstvá. Brno : Jota, 2006.

V minulom roku vyšli v češtine vo vydavateľstve Jota dvojzväzkové pamäte nemeckého poľného maršála Ericha von Mansteina z II. svetovej vojny – Stratené víťazstvá (Verlorene Siege). Manstein je vojenskými historikmi považovaný za jedného z najgeniálnejších vojenských stratégov II. svetovej vojny.

Sovietsky maršal Rodion Malinovskij sa o ňom vyjadril takto: „Nenávideného Mansteina sme pokladali za nášho najnebezpečnejšieho protivníka. Jeho technické ovládanie všetkých, ale naozaj všetkých situácií nemalo páru. Bolo by to s nami asi vyzeralo zle, keby všetci generáli nemeckého wehrmachtu boli bývali takého formátu ako on.“ Asi najznámejší britský vojenský historik B. Liddell Hart považoval Mansteina za „najschopnejšieho zo všetkých nemeckých generálov“.

Manstein urobil kariéru v nemeckom wehrmachte napriek tomu, že si zachovával odstup od nacistickej ideológie. V roku 1939 pôsobil ako náčelník štábu skupiny armád Juh vo vojne proti Poľsku. Následne zohral kľúčovú úlohu pri vypracovaní alternatívneho operačného plánu nemeckého útoku na Západ, ktorý zabezpečil bleskové víťazstvo nad Francúzskom v priebehu šiestich týždňov. Pôvodná stratégia nemeckého najvyššieho velenia počítala s tradičným von Schlieffenovým plánom (ktorý stroskotal v I. svetovej vojne na Marne) útoku cez Belgicko smerom k pobrežiu Lamanšského kanála. Alternatívna stratégia, ktorú vypracoval Manstein, bola založená na rýchlom prechode veľkých tankových zväzkov v mieste, kde to protivník najmenej očakával – v Ardenách. Tento plán, ktorý W. Churchill nazval „seknutie kosákom“, bol postavený na rozdelení nepriateľských vojsk a jeho realizácia umožnila vedenie bleskovej vojny. Išlo pravdepodobne o najznámejší strategický plán poľného maršala, ktorý z neho urobil vojenskú legendu.

Po víťazstve nad Francúzskom Manstein vo svojich pamätiach opisuje prípravu možnej invázie do Veľkej Británie, ktorá bola pripravovaná v roku 1941 ako plán Seelöwe. Prezentuje pomerne zaujímavý názor, podľa ktorého by invázia mohla byť úspešná, pokiaľ by nasledovala v tesnom časovom slede po kapitulácii Francúzska, a za predpokladu, že by neunikli obkľúčené britské expedičné vojská pri Dunkerque.

Manstein po prepadnutí Sovietskeho zväzu pôsobil na východnom fronte. Najskôr v skupine armád Sever, neskôr prevzal velenie 11. armády na južnom krídle, s ktorou dobyl Krym a po urputných bojoch v lete 1942 aj pevnosť Sevastopoľ. Na sklonku roka bol menovaný do čela novovytvorenej skupiny armád Don, pod ktorú formálne patrila už takmer obkľúčená 6. armáda v Stalingrade. Od toho času začínajú čoraz intenzívnejšie spory Mansteina s Hitlerom, ktorý začína stále častejšie zasahovať do operačných záležitostí vedenia vojny. Mansteinovi sa nepodarilo Hitlera presvedčiť, aby súhlasil s únikom 6. armády zo Stalingradu, a tak aspoň vydal rozkaz na operáciu Zimná búrka, ktorej cieľom bolo prebiť sa 4. tankovou armádou k Stalingradu. Napriek obrovskej presile sovietskych vojsk sa dostali nemecké tankové divízie asi 60 km pred Stalingrad. Hitler však nedal súhlas, aby sa 6. armáda prebila z obkľúčeného kotla von.

V roku 1943 viedol Manstein rozsiahle operácie na južnom krídle, vďaka ktorým zachránil celú skupinu armád. Na začiatku roka 1943 dokonca v protiofenzíve znovu dobyl Charkov. Roky 1943 – 1944 strávil Manstein prevažne defenzívnymi operáciami najskôr vo veľkom oblúku rieky Don a následne rieky Dneper.

V týchto rokoch sa Manstein niekoľkokrát stretol s dôstojníkmi, ktorí plánovali atentát na Hitlera a štátny prevrat. Mnohí by ho radi po prevrate videli ako náčelníka generálneho štábu wehrmachtu. Napriek tomu, že Manstein nebol národný socialista, myšlienka štátneho prevratu mu bola cudzia. Nebolo pre neho mysliteľné, aby sa ako poľný maršal postavil proti legálnemu vedeniu štátu. Vo svojich pamätiach píše: „Ako zodpovedný frontový veliteľ som nesmel brať myšlienky na štátny prevrat v dobe vojny vôbec do úvahy. Podľa môjho názoru by to totiž okamžite znamenalo zrútenie frontovej línie a nastolenie chaosu v zázemí.“ Pri svojom súdnom proces uviedol: „Človek nemôže ako vysoký vojenský veliteľ na jednej strane vyžadovať po celé roky od svojich vojakov obetovanie životov v mene víťazstva, aby potom vlastnou rukou prispel k porážke.“ Pritom Manstein bol ešte na prelome rokov 1943 – 1944 presvedčený, že skrátením východného frontu a vhodne vedenými defenzívnymi operáciami by mohol vytvoriť na fronte patovú situáciu.

Manstein bol koncom marca 1944, po opakovaných nezhodách s Hitlerom ohľadom operačného vedenia vojny, uvoľnený z vedenia skupiny armád. Do veliteľskej pozície už nebol do konca vojny ustanovený.

Po vojne pred súdom, ktorý ho súdil za vojnové zločiny, povedal: „My vojaci sme sa delili s nemeckým ľudom o neschopnosť prehliadnuť pravý charakter režimu.“

Vojnové pamäte poľného maršala Ericha von Mansteina sú napísané mimoriadne pútavo, sú v nich detailne opísané jednotlivé vojenské operácie, ale aj konflikty, ktoré mal Manstein s Hitlerom a s ďalšími predstaviteľmi nacistického Nemecka. V prílohe sú doslovné preklady memoránd, ktoré sa týkali operačného plánu na prepadnutie Francúzska a operácie pri Stalingrade.

Daniel Lipšic

Autor je poslancom NR SR.