Tolerancia na hranici Ríma, Carihradu a Wittenbergu
Číslo 1/2007 ·
·
Čítanosť článku: 5286
Rozpad jednoty západoeurópskeho kresťanstva v 16. storočí a vytvorenie troch dominantných konfesií podnietili veľké zmeny v duchovnom vývoji starého kontinentu. Viedli k rozdeleniu Európy na časť katolícku (Taliansko, Španielsko, Portugalsko a časť Nemecka), luteránsku (väčšia časť Nemecka, škandinávske krajiny), anglikánsku (Anglicko) a kalvínsku (Holandsko, Škótsko). Existovali však aj oblasti ako Francúzsko, Uhorsko, krajiny českej koruny, švajčiarske kantóny, rakúske krajiny, ktoré sa určitú dobu vyznačovali bikonfesionalizmom alebo koexistenciou viacerých konfesií. Vo väčšine krajín smeroval historický proces k náboženskej homogenizácii a k presadeniu jedného štátneho a tolerovaného náboženstva.
Obdobie zápasu protestantizmu a katolicizmu sa tradične rozdeľovalo do dvoch etáp – reformácie a protireformácie. V historickom diskurze sa už od doby osvietenstva ustálili dialektické dvojičky „meštianska a pokroková reformácia“ – „feudálna a reakčná protireformácia“. Predstavu o reformácii a protireformácii ako nezmieriteľných protikladoch a časovo na seba nadväzujúcich fázach dejín ako prví korigovali nemeckí historici už na začiatku 20. storočia.
Prelom však priniesli v 50. rokoch minulého storočia práce Ernsta-Waltera Zeedena, ktorý namiesto predstavy o reformácii a protireformácii ako dvoch proti sebe pôsobiacich procesoch vytvoril koncepciu „utvárania konfesií“ (nem. Konfessionsbildung). Chápal ňou duchovné a organizačné upevňovanie kresťanských vyznaní (lat. confessio), ktoré po vieroučnom rozdelení západného kresťanstva smerovalo k sformovaniu stabilných cirkevných spoločenstiev s vlastnou dogmatikou, cirkevnoprávnym usporiadaním a nábožensky zdôvodňovanými mravnými normami. (1) Väčšina historikov postupne akceptovala názor, že protestantská reformácia nadväzovala na staršie reformné pohyby v cirkvi, a objavovali sa názory, že reformácia a protireformácia sú „len“ druhou a treťou vlnou cirkevných reforiem, ktoré zmenili tvár Európy. (2) Pôvodne latinské confessio označovalo rozličné formy vyznania viery. V nemeckom jazykovom prostredí sa termínom Konfession od 19. storočia označuje organizovaná veľká náboženská spoločnosť (obvykle katolícka a evanjelická) a príslušnosť k nej. Nie vo všetkých cirkevných tradíciách sa ich identita zakladá na vyznaní viery. V Rímskokatolíckej cirkvi sa odvíja od jej učiteľského úradu, v Pravoslávnej cirkvi od liturgie a pod. (3) Používanie termínu konfesia na označenie náboženského spoločenstva bolo síce spočiatku nemeckou zvláštnosťou, postupne však preniklo aj do ďalších jazykov a dnes je už nepostrádateľným v historickom výskume 16. až 18. storočia. (4)
Zeedenovu koncepciu na konci 70. rokov 20. storočia nezávisle na sebe ďalej rozpracovali nemeckí historici Wolfgang Reinhard a Heinz Schilling, ktorí vytvorili paradigmu konfesionalizácie. Týmto pojmom sa označuje proces vytvárania od seba ostro ohraničených, navzájom sa vylučujúcich konfesionálnych spoločenstiev. Jedným z hlavných dôsledkov konfesionalizácie bolo stanovenie jasných hraníc a zdôraznenie odlišností medzi jednotlivými konfesiami ako i upevnenie konfesionálnej identity všetkých vrstiev spoločnosti. Definovanie jasných náboženských a etických predstáv, ich rozšírenie a pevné ukotvenie kládlo väčší dôraz na vzdelanie a disciplinizáciu členov vlastného cirkevného spoločenstva. Znamenalo to nárast významu propagandy a cenzúry a pre masy veriacich najmä rozmach ľudových foriem katechizácie. Vydávanie katechizmov, rozmach kázňovej tvorby, cirkevnej hudby, v katolíckom prostredí i divadelných predstavení, procesií, pútí, uctievania relikvií a svätých priniesli zlepšenie duchovnej starostlivosti o veriacich.
Následkom tohto procesu začali vznikať problémy napr. pri uzatváraní konfesionálne zmiešaných manželstiev a neskôr spory o výchovu detí, mestá a obce sa rozdelili na dva, niekde tri tábory, čo viedlo ku konfliktom o dosadzovanie starostov a mestských úradníkov a pod.
Na hranici Ríma, Byzancie a Wittenbergu
Severovýchodné Uhorsko a v jeho rámci najmä dnešné východné Slovensko je hraničným regiónom dvoch kultúrnych a religióznych okruhov. Cez túto časť Európy sa tiahnu východné hranice rozšírenia gotiky a tej jej časti, ktorej náboženský a duchovný vývoj spoluformovala reformácia. Zároveň sa tu však končí oblasť autochtónneho rozšírenia východného kresťanstva, od 17. storočia existujúceho v dvoch variantoch – pravoslávnom a gréckokatolíckom. Regiónov vyznačujúcich sa podobnou etnickou a konfesionálnou heterogenitou je na mape Európy viac – Sedmohradsko, Vojvodina či niektoré oblasti Pobaltia. Naskrz ide o oblasti stretávania sa kultúrneho vplyvu Byzancie a Ríma, regióny vyznačujúce sa od stredoveku i etnickou rôznorodosťou, kde v období reformácie niektoré z etník prijali jednu z vetiev protestantizmu.
V rámci historického Uhorska je hraničným regiónom s ojedinelou mierou náboženskej a etnickej plurality územie bývalej Zemplínskej stolice. Aj ostatné stolice severovýchodného Uhorska – na našom území sú to časti Abovskej, Užskej, Šarišskej a Spišskej stolice – sa vyznačujú konfesionálnou pestrosťou, nie však až do takej miery ako Zemplín. Náboženská pestrosť v širokom páse obcí a miest v okolí Michaloviec, Trebišova a Sárospataku ovplyvňovala každodenný život lokálnych spoločenstiev. Siluetu väčšiny miest, ale i niektorých obcí tu dotvárajú veže kostolov troch i štyroch rozličných konfesií. Konfesionálna pestrosť sa na zvyšnom území Slovenska vyskytovala takmer výhradne v mestskom prostredí, a to v prvom rade v slobodných kráľovských a banských mestách; v malých lokálnych spoločenstvách na vidieku len veľmi výnimočne.
Ako sa rodila tolerancia
Až do poslednej tretiny 17. storočia sa konfesionálne pomery v severovýchodnom Uhorsku vyznačovali, podobne ako na ostatnom území, relatívnou uzavretosťou konfesionálnych hraníc. Zmiešané lokálne spoločenstvá sa nevyskytovali o nič častejšie ako v ostatných častiach horného Uhorska. Výnimku tvorili mestské sídla, v ktorých bola heterogenita – etnická i konfesionálna – sprievodným javom od raného stredoveku. Konfesionálne zmiešané obce sa do polovice 17. storočia vyskytovali v prípadoch, keď jednu dedinu vlastnili katolícki i protestantskí zemepáni a patróni kostola, alebo to bol dôsledok neúspešnej snahy zemepána o rekatolizáciu celej obce. Dôležitou podmienkou normálneho, bezkonfliktného fungovania tradičnej dedinskej spoločnosti bola totiž jednota kultúry ako aj jednota noriem regulujúcich správanie. Kultúra roľníckeho prostredia sa v predindustriálnom období vyznačovala relatívnou jednoliatosťou a stálosťou jej pretrvávania v čase. V situáciách, keď dedinské spoločenstvo postihli migračné pohyby alebo v dôsledku iných okolností dochádzalo ku konfesionálnemu alebo etnickému miešaniu, ďalší vývoj takýchto kultúrne rôznorodých oblastí smeroval k vyrovnávaniu vzniknutých jazykových, konfesionálnych a kultúrnych rozdielov.
Prvým dôležitým momentom, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj náboženských pomerov v hraničnej oblasti západného a východného kresťanstva smerom k vytvoreniu konfesionálne pluralitného prostredia, bola Užhorodská únia. V roku 1646 ju uzavrelo 63 kňazov z východného Slovenska a priľahlých oblastí dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny za rovnakých podmienok, za akých 50 rokov predtým prijali úniu s Katolíckou cirkvou pravoslávni biskupi z územia Poľsko-litovského kráľovstva. Išlo o uznanie pápežského primátu, rešpektovanie tzv. filioque (dogma o tom, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna) a iných dogmatických rozdielov, ktoré za takmer 600 rokov schizmy vznikli medzi východnou a západnou cirkvou. Zachovanie východnej liturgie a cirkevnej tradície, možnosť pôsobenia ženatých kňazov, ale najmä sociálne zrovnoprávnenie ortodoxných kňazov s rímskokatolíckym klérom, poskytnutie rovnakých práv a privilégií boli podmienky, si kládla druhá – pravoslávna strana.
Zrovnoprávňovanie východného a západného obradu bol dlhotrvajúci proces, nakoľko snahy pozdvihnúť sociálnu a ekonomickú úroveň uniatskych popov a celej cirkvi narážali na neochotu zemepánov. Až za vlády Márie Terézie, teda vyše sto rokov od prijatia únie, mali všetci gréckokatolícki farári vyčlenené farské pozemky a „cerkvi“ – ako sa kostoly východného obradu nazývajú – svoj cirkevný majetok a nejakú peňažnú základinu potrebnú na dostatočné finančné zabezpečenie chodu cirkvi. V tom istom období sa namiesto Graeci Ritus unitorum zaviedlo používanie termínu gréckokatolíci.
Model únie sa v našom prostredí ukázal ako veľmi životaschopný. Už na začiatku 18. storočia, teda o dve generácie neskôr, existovali na území Slovenska len gréckokatolícke farnosti. Pravoslávie sa v tomto prostredí začalo znovu etablovať v súvislosti s emigráciou do severnej Ameriky od 80. rokov 19. storočia, kde sa vysťahovalci často dostávali pod vplyv misijnej činnosti ruskej Pravoslávnej cirkvi, po skončení I. svetovej vojny v súvislosti s príchodom ruskej a ukrajinskej emigrácie po prevrate v Rusku, no najmä po smutne známej Akcii P v roku 1950, kedy komunistický režim oficiálne zrušil platnosť Užhorodskej únie.
Ďalším dôležitým procesom, ktorý prispel k tomu, že sa v skúmanom regióne vytvorila oblasť s ojedinelou mierou náboženskej plurality, bola katolícka obnova a s ňou prebiehajúca rekatolizácia. Zosilnením rekatolizačného tlaku zo strany štátu a konvertovaných zemepánov – najmä bohatých magnátskych rodov od polovice 17. storočia, vystupňované po porážke povstania Imricha Tökölyho v roku 1687 – sa dovtedy dominantná pozícia protestantizmu v náboženskom živote začala oslabovať aj v tejto časti Uhorska. Tento trend sa ešte viac posilnil po porážke posledného stavovského povstania Františka II. Rákóczyho roku 1711. Konvertovanie mnohých šľachtických rodín a konfiškácia majetku protestantských, kráľovi nelojálnych zemepánov a ich výmena katolíkmi – to boli politické dôvody postupného úpadku mnohých evanjelických a. v. a reformovaných cirkevných spoločenstiev. Okrem politických faktorov sa pod vznik konfesionálnej plurality na území severovýchodného Uhorska najviac podpísali demografické zmeny po vytlačení Turkov z Karpatskej kotliny a po skončení série piatich stavovských povstaní. Celú túto oblasť postihla od 80. rokov 17. storočia silná depopulácia, ktorá vyvrcholila morom v rokoch 1709 – 1711. Spôsobilo ju vojenské drancovanie počas posledných dvoch povstaní, návrat časti maďarských a spolu s nimi i slovenských sedliakov na Dolnú zem, úteky spôsobené neschopnosťou plniť daňové povinnosti. V roku 1720 našli sčítací komisári 2/3 roľníckych hospodárstiev na Východoslovenskej nížine ľudoprázdnych. Do pôvodne protestantských a katolíckych obcí južne od línie Humenné – Michalovce prichádzali od prelomu 17. a 18. storočia gréckokatolícki kolonisti, ktorí tiahli zo severu na juh, z obcí na poľsko-uhorskej hranici, ale i z oblastí Haliče, Podkarpatska a hlbšieho poľského vnútrozemia. Východné kresťanstvo, ktorého nositeľmi boli v tom období prevažne gréckokatolícki Rusíni, sa tak od konca 17. do zhruba polovice 18. storočia rozšírilo do nových oblastí, kde dovtedy žilo len rímskokatolícke a protestantské obyvateľstvo. Zároveň rusínske etnikum expandovalo do etnicky slovenského a maďarského prostredia a na určitú dobu, zväčša nepresahujúcu dve-tri generácie, si udržalo svoju etnickú identitu. Bolo to obdobie, kedy protestantizmus definitívne strácal politické pozície a tým aj vedúce miesto v náboženskom živote aj v severovýchodnom Uhorsku a rímskokatolícka obnova sa len rozbiehala.
Zmiešané manželstvá
V prostredí, kde žili vedľa seba veriaci viacerých konfesií, sa ich vzájomné vzťahy najviac komplikovali v dôsledku konverzií. Týmto termínom sa označujú procesy pričlenenia alebo odčlenenia sa od určitého náboženského systému, v užšom zmysle vstup alebo výstup z náboženského spoločenstva. Dôvody, ktoré stáli za konverziou vo väčšine prípadov, vychádzali z požiadaviek každodenného praktizovania náboženstva. V prípade dospelých bola na prvom mieste konverzia po uzavretí zmiešaného manželstva, u neplnoletých osôb bola najčastejšia konverzia v dôsledku smrti jedného alebo oboch rodičov a výchova v odlišnom konfesionálnom prostredí. Len zriedka sa dôvody, pre ktoré človek 18. storočia vymenil „vieru svojich otcov“, nachádzali v sfére duchovných, mystických zážitkov a skúseností. Rovnako i intelektuálne a morálne pohnútky, hľadanie pravdy alebo konflikty v správaní sa zväčša hodnotia ako okrajové dôvody. Ich význam však stúpal v krízových obdobiach. V čase spoločenských a prírodných katastrof, tragédií postihujúcich lokálne spoločenstvá alebo len jednotlivé rodiny treba predpokladať zvýšenú afinitu k revízii konfesionálnej identity. (5)
Oslabenie konfesionálnej identity a ľahšia náchylnosť podľahnúť tlaku ku konverzii boli v tomto období spôsobené i oslabením tradičných sociálnych a najmä rodinných väzieb. Predpokladom a impulzom väčšiny konverzií bola rodinná dezintegrácia, ktorá vo vyľudnenom a znovu osídľovanom prostredí Zemplína dosiahla vysoký stupeň.
Konfesionálna pluralita viedla vo väčšine prípadov k vysokej miere zmiešaných manželstiev. Pojem zmiešané manželstvo vychádza z rímsko-katolíckeho cirkevného práva a označuje manželstvá medzi kresťanmi rozdielnej konfesie. Častý výskyt zmiešaných manželstiev bol do veľkej miery dôsledkom ľahšej priepustnosti náboženských hraníc, ktorá v tomto prostredí bola takmer demografickou nevyhnutnosťou. A boli to práve zmiešané manželstvá, ktoré najviac prispeli k tomu, že rímskokatolíci postupom času nadobúdali vo väčšine obcí a miest väčšinu. Zapríčinila to tzv. reverzálna povinnosť, ktorá stanovovala, že pri uzatváraní zmiešaných manželstiev musel nekatolícky partner podpísať vyhlásenie, tzv. reverz, v ktorom sa zaviazal, že deti v ich manželstve budú vychovávané v katolíckej viere. Kým do roku 1768 sa podpísanie reverzu pokladalo za „žiaduce“, nariadením zo spomínaného roku bolo vyhlásené za nevyhnutnú podmienku uzatvorenia zmiešaného manželstva. Dodržiavanie reverzu v praxi však záviselo od mnohých faktorov: od toho, ktoré konfesionálne spoločenstvo bolo v danej obci prevažujúce, k akej cirkvi patril vlastník, resp. vlastníci obce, patrón kostola, aké bolo spoločenské postavenie rímskokatolíckeho kňaza v obci. Dôležitú úlohu hrali tiež rozdiely v sociálnom postavení manželov.
V zmiešaných manželstvách sa v otázke výchovy detí obe strany zväčša snažili dohodnúť na konsenze, ktoré by rešpektovalo miestny úzus, sociálne postavenie partnerov, vierovyznanie zemepána. Miera dodržiavania cirkevných predpisov aj v tomto prípade zodpovedala tomu, akými prostriedkami Katolícka cirkev, reprezentovaná osobou farára, ale najmä feudála, dokázala ich porušovanie sankcionovať. Škála možností, ako vyriešiť otázku výchovy detí v zmiešaných rodinách, bola pomerne široká: akceptovania jedného (nie nevyhnutne katolíckeho) náboženstva, rozdielna výchovu synov a dcér, nasledovanie najstaršieho (alebo aspoň jedného) syna „podľa viery otca“ a iné. Ojedinele to manželia riešili tak, že dieťa iba pokrstili a ďalšie sviatosti, resp. iniciačné obrady – prvé sväté prijímanie, birmovanie či konfirmáciu – odložili do doby, kým dieťa nebolo považované za svojprávne a mohlo sa samo rozhodnúť, do ktorej cirkvi chce patriť.
Dve katolícke cirkvi
Do prelomu 17. a 18. storočia sa východný obrad na Slovensku vyskytoval iba na severe Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice. Odtiaľ sa rozšíril do ďalších oblastí na juhu, kde sa vytvoril pás obcí a miest s troma, niekde i štyrmi náboženskými obcami. Príchodom gréckokatolíckych kolonistov sa však zmenšil pastoračný priestor i ekonomická základňa rímskokatolíckych farárov. Jágerskí rímskokatolícki biskupi preto podnikali kroky, ktorými v zmiešaných oblastiach obmedzovali pastoračnú pôsobnosť gréckokatolíckeho duchovenstva, zakladanie nových farností, výber cirkevných dôchodkov a pod. Dekrétom biskupa Barkóciho z roku 1747 boli kňazi východného obradu degradovaní na obradových kaplánov rímskokatolíckych farárov. V obciach, ktoré neboli sídlom gréckokatolíckych farností a žilo v nich konfesionálne zmiešané obyvateľstvo, mali cirkevné desiatky a štólu od všetkých veriacich – katolíkov oboch obradov i od protestantov – poberať výhradne rímskokatolícki farári. Obmedzenia v pastorácii a ekonomické znevýhodnenie zaťažovali vzťah oboch katolíckych obradov len v zmiešaných oblastiach. V čisto gréckokatolíckych dedinách neboli kňazi v pastorácii ničím obmedzovaní. Fenomén „kradnutia duší“ výrazne ovplyvňoval demografický vývoj najmä tých lokálnych spoločenstiev, kde jedna náboženská obec výrazne dominovala. Nedotýkal sa však len gréckokatolíkov. V obciach, kde žili veriaci latinského obradu medzi gréckokatolíckou väčšinou, gréckokatolícki farári krstili, sobášili a pochovávali aj rímskokatolíkov a nezriedka i nekatolíkov.
Gréckokatolícka cirkev sa v Uhorsku vyvíjala v úplne odlišných podmienkach než ostatné cirkvi. Absentovala alebo bola v nej len veľmi slabo zastúpená šľachta, ktorá by sa snažila presadzovať svoje záujmy podobne, ako to robila rímskokatolícka a protestantská šľachta. Tých niekoľko zväčša chudobných gréckokatolíckych zemanov nezohrávalo v politickom i verejnom živote Uhorska, ba ani na stoličných zhromaždeniach významnejšiu úlohu. Gréckokatolícka cirkev bola preto oveľa závislejšia od podpory štátu než ostatné tri konfesie. S tým, ako sa upevňovala moc absolutistického štátu, zlepšovali sa i sociálne pomery gréckokatolíckych kňazov, úroveň vzdelania aj ich spoločenský status. Erigovaním, resp. potvrdením právoplatnej existencie Mukačevského biskupstva v roku 1771 sa definitívne kodifikovalo usporiadanie cirkevnoprávnych a ekonomických otázok súvisiace s pastoráciou v birituálnom prostredí.
Dvakrát v roku Vianoce
V rámci procesu konfesionalizácie sa starostlivosť o duše veriacich zverila do rúk štátom akceptovaných konfesií. V Uhorsku to na rozdiel od západnej Európy neboli tri, ale až päť konfesií: rímskokatolícka, gréckokatolícka, evanjelická a. v., reformovaná a pravoslávna. Kňazi týchto konfesií disponovali udeľovaním sviatostí a kontrolovali náboženské rituály vo svojej farnosti. Významným faktorom determinujúcim multikonfesionálne prostredie boli vzájomné výmenné procesy medzi jednotlivými osobami a skupinami rozličného konfesionálneho prostredia, ktoré sú relevantné pre ich reflexiu tej-ktorej konfesie – tzv. interkonfesionalita.
V konfesionálne pluralitnom prostredí sa najmä v krízových obdobiach snažili ľudia kvôli prekonaniu neistoty vo vzťahu k transcendentálnosti vytvoriť určité prechodné formy konfesionálnej identity. Za jej prejav môžeme považovať teologický eklekticizmus u oboch protestantských konfesií a rezíduá katolíckej zbožnosti, dobrovoľnú účasť protestantov na procesiách, svätení úrody či iných typicky katolíckych prejavoch barokovej zbožnosti. Do tejto skupiny patril i zvyk volať v prípade ťažkej choroby a nebezpečenstva smrti gréckokatolíckeho kňaza, keďže sa všeobecne verilo vo väčšiu účinnosť ním predneseným modlitieb. V prostredí reformovaných obcí na východnom Slovensku používali staré ženy pri liečbe určitých chorôb rôzne sakramentálie, najčastejšie svätenú vodu, a zriedkavosťou nebolo i dodržiavanie pôstu v predveľkonočnom období. Typicky barokové prejavy ľudovej zbožnosti ako púte a procesie, proti ktorým protestantskí teológovia veľmi ostro vystupovali a neľútostne pranierovali ako modlárstvo a odklon od pravej viery, pretrvávali aj u protestantov, ktorí sa k nim uchyľovali ako k poslednej možnosti v situáciách, kedy bol ohrozený ich život, zdravie či iné kľúčové hodnoty.
Intenzívne bolo i prenikanie západných znakov do ľudovej zbožnosti veriacich východného obradu, výzoru chrámov i do liturgie. Obradový synkretizmus sa šíril s odlišnou intenzitou v závislosti od miery plurality daného prostredia. Pre vzťahy oboch katolíckych obradov na úrovni veriacich bola od počiatku typická ľahká priechodnosť hraníc, vysoký počet zmiešaných manželstiev a obojstranné prenikanie prejavov ľudovej zbožnosti. Spolupôsobila tu tiež sila tradície a sociálnych noriem, ktoré sa v tomto konfesionálne pluralitnom prostredí nutne odlišovali od oblastí, kde bol nábožensky život formovaný v monolitnom, resp. bikonfesionálnom prostredí, typickom pre ostatnú časť Slovenska. (6)
Duch katolíckej reformy a nariadenia Tridentina začínajú do prostredia Gréckokatolíckej cirkvi v Uhorsku prenikať až v 20. rokoch 18. storočia, a to sprostredkovane z územia Poľsko-litovského kráľovstva. Do východného obradu tak prenikli prvky barokovej zbožnosti ako modlitba ruženca, pobožnosť litánií a krížovej cesty, v cerkvách sa stále častejšie začali objavovať sochy, bočné oltáre, barokizoval sa ikonostas i liturgické rúcho gréckokatolíckych kňazov. Popi prestávali nosiť dlhé vlasy a medzi najviditeľnejšie prejavy tzv. latinizácie patrilo holenie brady.
Akulturácia však aj tu prebiehala oboma smermi. Spomeniem len svätenie veľkonočných jedál, púte k zázračným ikonám v Mária Pócsi, Klokočove či Krásnom Brode, uctievanie niektorých ikon, rezíduá juliánskeho kalendára. V niektorých oblastiach východného Slovenska sa Štedrá večera chystá dvakrát, na „katolícke“ i na „rusnácke“ Vianoce, na Bielu sobotu idú dať kňazom posvätiť veľkonočné jedlá nielen gréckokatolícke ženy a dievčatá pred svoje cerkvi, ale i rímskokatolíčky pred kostol, no a na Veľkonočný pondelok muži byzantského i latinského obradu oblievajú ženy so slovami Christos voskrese.
Odlišnosť juliánskeho a gregoriánskeho kalendára bola príčinou i mnohých konfliktných situácií. Stávalo sa, že časť obce „si spomenula a deň sviatočný svätila“, kým druhá ho zasvätila tvrdej práci na poli. Silnému tlaku k prijatiu reformy kalendára boli gréckokatolíci vystavení zo strany zemepánov najmä v zmiešaných sídlach, kde tvorili menšinu. V čisto alebo prevažne gréckokatolíckych obciach sa sviatky svätili len podľa východného kalendára. No na miestach, kde žili veriaci viacerých konfesií, „svätili“ minimálne najväčšie sviatky podľa oboch kalendárov. Často tak stáli v protiklade záujmy zemepánov, ktorým dvojnásobný počet sviatočných dní spôsoboval hospodárske škody, a náboženské povinnosti veriacich. Vznikali rôzne lokálne normy, ktoré túto otázku riešili, zohľadňujúc najmä demografické a sociálne rozvrstvenie veriacich, mieru tolerancie vlastníkov obce a duchovenstva, množstvo obradovo zmiešaných manželstiev a iné. Od 70. rokov 18. storočia sa problémom cirkevného kalendára začal zaoberať aj štát, najprv znížením počtu sviatočných dní z vyše tridsať na šestnásť v roku 1772 a za Jozefa II. i nariadeniami smerujúcimi k povinnému prechodu na gregoriánsky kalendár a odstráneniu nejednotnosti aspoň v nábožensky zmiešaných oblastiach.
Tolerančný patent a na neho nadväzujúce právne normy výrazným spôsobom zasiahli do vývoja náboženských pomerov na konfesionálne zmiešaných územiach. Vytvorili podmienky pre oživenie dovtedy „uspatých“ protestantských zborov a už niekoľko rokov po jeho vydaní využili evanjelické a. v. zbory možnosť na založenie farnosti. Vtedy sformovaná organizačná štruktúra Evanjelickej cirkvi a. v. pretrvala s malými zmenami až do súčasnosti. Tolerančný patent tiež nanovo reguloval právne normy týkajúce sa zmiešaných manželstiev. Ponechával síce dominantné postavenie Katolíckej cirkvi a iba v prípade, ak bol otec protestant, mohli synovia nasledovať vierovyznanie otca. V prostredí formovanom konfesionálnou pluralitou tak otázka výchovy detí v zmiešaných manželstvách aj naďalej ovplyvňovala demografický vývoj jednotlivých cirkví a posilňovala postavenie Rímskokatolíckej cirkvi. Pochopiteľne, i po tejto úprave bola miera jej dodržiavania závislá od miestnych pomerov a tradície. Až v roku 1848 boli všetky štátom uznané cirkvi vo všetkých ohľadoch spoločenského života zrovnoprávnené.
Na jednej strane teda viedla konfesionálna pluralita k vytvoreniu takej miery tolerancie, ktorá bola v oblastiach, kde žili iba katolíci a protestanti, neznáma. Atmosféra „konfesionálnej konkurencie“ sa ale prejavila i v upevnení religiozity, takže dnešné východné Slovensko, Poľsko a Zakarpatská oblasť Ukrajiny sa dodnes vyznačujú výraznou religiozitou, jednou z najvyšších v rámci celej Európy. Viditeľné je to najmä na vonkajších prejavov religiozity – ľudovej zbožnosti, ako napríklad v masových púťach, procesiách, v počte kňazských a rehoľných povolaní, ale azda najviac na množstve novopostavených kostolov po roku 1989. Množstvom kostolov postavených po páde komunizmu môže s východným Slovenskom súperiť snáď len Poľsko. Len v košickej arcidiecéze bolo po páde komunizmu v 209 farnostiach vybudovaných stotridsať nových rímskokatolíckych kostolov. V rovnakom čase si na východe republiky gréckokatolíci postavili takmer päťdesiat a pravoslávni veriaci vyše sto nových „cerkví“. V prípade Pravoslávnej cirkvi súvisí vysoký počet nových chrámov s tým, že po roku 1990 museli väčšinu chrámov vrátiť Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá o ne po zrušení únie v roku 1950 násilím prišla. K nim treba ešte pripočítať dvanásť nových evanjelických kostolov a modlitební.
Každodenná konfrontácia tejto pestrej zmesi ľudí, rozdielnosť hovorených i liturgických jazykov, cirkevných obradov a sviatkov viedla k vytvoreniu spoločenskej atmosféry vzájomnej tolerancie. Keď v 20. rokoch minulého storočia český etnograf Jan Hůsek skúmal etnografickú hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi, vyjadril svoje postrehy slovami: „… východní Slováci jsou jiní povahou než na příklad Slováci střední a západní. Zvláště patrné je to na jejich nábožensko-církevní snášenlivosti.“
Autor je historik, prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
(1) ZEEDEN, Ernst-Walter (ed.): Die Entstehung der Konfessionen, Grundlagen und Formen der Konfessionsbildung im Zeitalter der Glaubenskämpfe. München – Wien, 1965, s. 9.
(2) REINHARD, Wolfgang – SCHILLING, Heinz (eds.): Die katholische Konfessionalisierung in Europa. Gütersloh, 1995.
(3) BETZ, Hans Dieter – BROWNING, Don – JANOWSKI, Bernd – JÜNGEL, Eberhard (eds.): Religion in Geschichte und Gegenwart. Handwörterbuch für Theologie und Religionswissenschaft. Vierte völlig neu bearbeitete Auflage, Band 4, I-K. Tübingen : Mohr Siebeck, 2001, s. 1546.
(4) CANCIK, Hubert – GLADIGOW, Burkhard – KOHL, Karl-Heinz (eds.): Handbuch religionswissenschaftlicher Grundbegriffe. Band III. Stuttgart – Berlin – Köln : Verlag W. Kohlhammer, 1993, s. 419 – 420.
(5) ETIENNE, François: Seuchen, Hungersnot, Krankheit, Tod. In: LEHMANN, Hartmut – TREPP, Anne-Charlott (eds.): Im Zeichen der Krise. Religiosität im Europa des 17. Jahrhunderts. Göttingen : Vandenhoeck&Ruprecht, 1999, s. 131.
(6) K problému slovenského bikonfesionalizmu pozri: BANÍK, Anton Augustín: O dialektickej podstate slovenského konfesionalizmu. Martin : Matica slovenská, 2000, s. 30.