Zápas o kultúrnosť

Číslo 1/2014 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 2518
 

Je známe, že Hanus¹ sa inšpiroval filozofiou Guardiniho. Ak by som mal ale Ladislava Hanusa k niekomu prirovnať, tak by to bol najskôr Jacques Maritain. Zdá sa mi, že Hanus bol pre katolícku kultúru na Slovensku tým, čím Maritain pre Európu. Hanusovi vďačíme za to, že ukázal, ako slovenský katolicizmus môže, a má viesť inteligentný dialóg s modernou európskou kultúrou. Pri tejto snahe však musel zviesť heroický zápas.

Hanusov životný projekt skultúrnenia slovenskej zbožnosti bol obrovskou výzvou. Čelil dvom hlavným prekážkam. Po prvé viacerí kolegovia z Kapituly, ktorí s ním zdieľali víziu katolíckej kultúry, boli zároveň autorsky neplodní. Hanus píše, že iba za cenu veľkej trpezlivosti a osobného presviedčania z nich vytiahol nejaký článok do časopisov Kultúra a neskôr Obroda, ktoré editoval. „Hrozne ťažké ich pohnúť, aby sa rozpísali ... Bolo treba dobýjať pevnosť, prebíjať sa cez mnohonásobné hradby, zábrany, v ktorých boli ako vo svojej ulite zabarikádovaní. Zasiahnuť ich v tom najosobnejšom, v nejakej ambícii, bolo treba vyskúšať všetky registre. Radšej drevo rúbať... Od istých pánov som dostal príspevok ťažko, alebo vôbec nie. Nevedeli prekonať svoje komplexy. Mnoho som skúsil, mnoho som sa dozvedel z patológie a hatiacej moci istých vnútorných činiteľov.“ (Hanus, Ladislav: Spomienky na Ferka Skyčáka, Bratislava, Lúč, 2001, s. 108 - 109). Aj z odstupu vidieť, ako Hanusa táto neochota slovenských vzdelancov publikovať rozčuľovala: „Kto má potom na Slovensku písať, keď vy, kapacity, „primae classis“, nepíšete? Úbohí diletantskí nedoukovia? Naše časopisy totiž dlho napĺňali takéto príspevky, ktoré sa bridilo do ruky vziať. Prepúšťame pole publicistiky chudákom-babrákom, chudobným duchom? ... Pri vás by sa človek mohol stať fatalistom“ (tamtiež, s. 93).

Hanus dokonca skúma dve možné príčiny tohto stavu. Prvú, filozofickú príčinu, ktorú nazval subtílnym epikureizmom, zavrhuje. Odmieta považovať svojich kolegov za príklady „duchovného egoizmu, akéhosi kultúrneho gurmánstva.“ Prikláňa sa skôr k psychologickej príčine, že k písaniu jednoducho necítili potrebu. Ale aj tu zmierňuje: oni aj chceli, ale „chýbal im k tomu ten posledný determinujúci popud, zábrany prelomiť, sadnúť si a písať... Keď nebolo tohto popudu, ak sa nepodarilo komplex premôcť, potom, konzekventne, chýbala aj schopnosť“ (tamtiež, s. 93).

Druhá ešte vážnejšia prekážka v Hanusovej snahe o obrodu katolíckej kultúry spočívala v odpore konzervatívnych katolíckych kruhov, ktorým vyhovoval vtedajší stav. Hanus tento konzervativizmus charakterizuje ako snahu zaizolovať katolícky život v jeho čisto spirituálnej dimenzii bez vzťahu ku kultúre a prirodzenej stránke človeka. Hanus odmieta disrešpekt voči vzdelaniu a kultúre svojej doby. Riešením na často proti-náboženské tendencie v modernej kultúre nie je izolovanosť do „bezpečnej hlbiny duchovného hradu“, ale tvorivý dialóg a polemika so súčasníkmi o pravdivé poňatie človeka (tamtiež, s. 82 - 83). Hanus vyzdvihuje napr. diskusiu, ktorú viedol rektor Spišskej Kapituly Ferko Skyčák s Vladimírom Clementisom o povahe komunizmu (tamtiež, s. 96).

Autentický kresťan podľa Hanusa teda nie je človek, ktorý len chodí pravidelne do kostola, pohoršuje sa nad bulvárom a kádruje profily druhých, ale šľachetný človek, ktorého zbožnosť sa prejavuje aj v tom, že chce vo svojom živote rásť, že aktívne poznáva a hľadá pravdu a krásu, že si v protiklade k masovému človeku vytvára svoj vlastný názor na veci a že svoj rozum používa na dobro, obranu spravodlivosti a slabších. Autentický kresťan je jednoducho kultúrny človek v najvyššom zmysle, ktorý chce spoznať všetko, ale prijíma a riadi sa len tým, čo poznal ako pravdivé, krásne a dobré. „Svätosť je najvyššia ľudskosť,“ píše Hanus. (Hanus, Ladislav: Rozprava o kultúrnosti, In: O kultúre a kultúrnosti, Bratislava: Lúč, 2003, s. 54).

Jadrom Hanusovej kultúrnosti je teda vzdelanosť. Tá je predpokladom toho, aby človek dokázal poznávať a rešpektovať realitu. Hanusov text z roku 1943 Rozprava o kultúrnosti v dôraze na správne myslenie ako vlastnosť kultúrneho človeka, akoby nadväzuje na slávnu knihu kardinála Newmana Idea univerzity z roku 1852. Kultúrnosť podľa Hanusa tvorí okrem snaživosti a lásky k pravde aj šírka pohľadu – schopnosť poznávať realitu v jej celej skutočnosti, vecne – v protiklade k fanatickej jednostrannosti masového človeka a aj kompromisom pragmatika. „Úzky a jednostranný človek sa bojí šírky, lebo sa obáva, ak sa bude musieť vzdať svojho tesného stanoviska, stratí vôbec stanovisko a vzdá sa všetkého. Človek ľahostajný a laxný si zas šírku vysvetľuje ako oslobodenie od akejkoľvek mienky a presvedčenia“ (tamtiež, s. 76).

Náchylnosť vzdelancov k pýche v žiadnom prípade neospravedlňuje disrešpekt niektorých predstaviteľov v Cirkvi voči kultúre a vzdelaniu. Veľmi kritický bol k Spolku sv. Vojtecha, o ktorom Hanus píše v kontexte „bezideovosti, bezmyšlienkovitosti, bezzásadovosti, bezprogramovosti...osudnej zaostalosti, dobovej nepripravenosti“ (Spomienky na Ferka Skyčáka, s. 83). Považoval za chybu, že niektoré strany v Cirkvi chcú iba konzervovať daný stav: „Byť na stráži, na rozličných postoch, oproti vlomu a závanu časových prúdov. Hermeticky sa uzavrieť do svojho „obliehaného mesta“ (tamtiež, s. 83). Dôsledkom tohto prístupu je potom strata vplyvu na kultúru. Možno ho vidieť napr. v chabom stave sakrálneho umenia. Hanus kritizoval záplavu kostolného gýča, utiekanie sa k (neo) gotike, pretože je vraj: „posvätná, je krásna a je lacná“ (tamtiež, s. 130).

Neúcta k vzdelaniu a kultúrnosti ide podľa Hanusa ruka v ruke s klerikalizmom a podceňovaním laikov. Za hlavný znak klerikalizmu pokladá mocenský postoj, v ktorom sa moc úradu mení na moc osobnú. Dôsledkom tejto mentality je potom nárokovanie si na autoritu aj v profánnych oblastiach. Z neho vyplýva aj nedôvera kléru voči laikom. „Voči laikom sa stavajú do postoja obranného, podráždeného, podozrievavého, akoby laický živel, a to aj výslovne katolícky, bol „eo ipso“ reprezentantom ducha svetského, až laicistického, čiže proticirkevného; ... Bola tu až úzkostlivá starostlivosť, nikde ich nepripustiť na miesta s kompetenciou, najmä nie na samostatné, vedúce. Bola to často proste malicherná žiarlivosť, s niekým sa deliť o moc a slávu. Nepriznať im dôveru spolurozhodovať, najmä nepripustiť, aby mohli nakuknúť do klerikálnej kuchyne“ (tamtiež, s. 85).

Na Hanusovi je inšpiratívne nielen odhodlanie, s ktorým musel čeliť tlaku zvnútra aj zvonka kresťanskej kultúry, ale zároveň aj spôsob, akým to robil. Hanus chcel aj v konfliktoch a zápasoch ostať verný ideálom gentlemana. „Program kultúry a kultúrnosti sa vypracoval a vybrusoval v ľútom zápase. Čím viac bolo v týchto pohnutých rokoch prejavov nekultúrnosti, klerikálnej násilnosti, zdusenej obskúrnosti, zákulisia klík, systému intrigánstva, duchovnej úžiny, zaťatej fanatickej zadubenosti, kde, z mocenských pozícií, chýbala všetka dobrá vôľa k diskusii, kde povedané slovo sa vonkoncom nepokladalo za záväzné, ale iba ako sondovacie oddialenie času, tohto zákerného étosu renesančných dvorov, kde chýbalo už iba fyzicky násilné zakľúčenie, čím viac zduseného ovzdušia pudovej násilnosti, čím viac emocionálneho obskurantizmu – tým jasnejšie sa vynárali ideály kultúrnosti, tým závažnejšími a časove súrnejšími, naliehavými sa ukázali princípy kultúry... Nebolo naším štýlom na intrigy reagovať intrigou, tým iba prispieť ku obskúrnemu ovzdušiu... Bol čas s týmito spôsobmi radikálne skoncovať, ... postaviť sa na stanovisko vecnej, pojmovej, ideovej, principiálnej jasnosti, zásadnej spravodlivosti a vždy slušnosti...vytvárať jasné ovzdušie pravdy, úcty a dorozumenia“ (tamtiež, s. 86).

Odkaz Ladislava Hanusa spočíva v tom, aby sa kresťania snažili poznávať a rešpektovať realitu v celej jej šírke a zároveň v tom, že táto výzva vyžaduje veľké odhodlanie tak do vnútra kresťanskej kultúry, ako aj navonok. V Cirkvi sú a asi aj vždy budú existovať tendencie uzatvárania sa pred svetom alebo naopak splývania s ním. Dokonca sa zdá, že v tej miere, v ktorej katolícki vzdelanci rezignujú na kultúrny zápas o povahu kresťanskej kultúry, budú aj kresťania žiť svoj kresťanský život buď v izolácii, alebo naopak postupne v čoraz väčšom splývaní so súčasnou sekulárnou kultúrou. Keď slovenskí vzdelaní kresťania rezignujú na formovanie verejného priestoru, vzrastie príkry fanatizmus a aj folklórne kresťanstvo, ktoré od ostatnej spoločnosti odlišuje len zopár tradičných zvyklostí. Aj dnes sa zdá, že Hanus mal pravdu, keď tvrdil, že kresťanským intelektuálom sa nechce písať. Lebo keď sa pozrieme na katedry Katolíckej univerzity a teologických fakúlt, koľkí z ich predstaviteľov sa venujú popri svojom špecifickom výskume a učení aj publicistike? Koľko tvorivých dialógov a polemík medzi katolíkmi alebo katolíkov s liberálmi dnes sledujeme? Väčšinou sa konfrontácia obmedzuje na facebookové štekania alebo aktivistické deklarácie. Je v životnom záujme slovenskej kresťanskej kultúry, aby sa tento stav zmenil.

A zdá sa, že Hanus má stále pravdu aj v tom, že časť slovenskej Cirkvi nemá o túto zmenu záujem a uspokojuje sa s myšlienkovo sterilným prostredím, ktoré sa vyhýba polemike a diskusii. V oficiálnych katolíckych médiách (Katolícke noviny, Lux, Lumen) zväčša absentuje kritická diskusia, azda preto, že by mohla jednoduchých ľudí zneistiť. Lenže aj pravdy viery, tak ako každé iné, ustrnú, ak nebudú mať možnosť odpovedať na reálny život veriacich, na pochybnosti a otázky aj mladších generácii. A podobne aj život viery, ak neprizná nové otázky i ťažkosti, tak sa vzdá možnosti čeliť výzvam, pred ktorými stojí. Rast vo viere predpokladá životaschopnosť, nie strnulosť. A tak sa aj dnes, rovnako ako pred sedemdesiatimi rokmi, v starých aj nových kostoloch obklopujeme gýčom, iba historizujúcu a nezáživnú neo gotiku nahradili post soc-realistické stavby bez štýlu. Miesi sa v nich ľudový kresťanský gýč s prázdnotou a provizórnosťou. Väčšina súčasných kostolov pôsobí (a často naozaj je), ako keby boli nedokončené. Liturgia s liturgickou hudbou vyznievajú v takých priestoroch skôr nepatrične, ako keby sa v nich ocitli skôr omylom. A tak ruka v ruke s (ne)kultúrnosťou prostredia už neprekvapí, že aj v komunikácii a spôsoboch sa Cirkev na Slovensku nie vždy správa tak, aby Hanusova tvrdá kritika bola už dnes len prázdnym archaizmom. Smutným príkladom je kauza emeritného arcibiskupa Bezáka, ktorá odkryla viaceré choré vzťahy vnútri Cirkvi a obnažila zranenia, ktoré sa budú ešte veľmi dlho liečiť.

Kultúrnou odpoveďou na výzvy súčasnosti ale nemá byť pesimizmus. Hanusov odkaz v konečnom dôsledku spočíva v ochote a pripravenosti zapáliť sa pre autentickú kresťanskú kultúru napriek ťažkostiam. Od kresťanov sa vyžaduje vzdelanosť a vôľa angažovať sa pre spoločné dobro. Mali by byť soľou, ktorou obohatia súčasnú slovenskú kultúru vo všetkých oblastiach: v umení aj v politike, filozofii aj v teológii, histórii aj ekonómii... Ako píše samotný Hanus: „Kultúra, kultúrnosť si vyžaduje vieru. A nositeľov tejto viery. Viera, podľa „Ad Hebreos“ je „substantia sperandarum rerum, nondum apparetium“ (viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme). Viera v primát ducha, v moc ducha nad hmotou, šírka ducha nad všetkou fanatickou úzkosťou. I keby nositeľov bola hŕstka. Duch si vyžaduje svedectvo“ (tamtiež, s. 79).