Apatia, náboženstvo a moc

Číslo 2/2006 · Peter Smolík · Čítanosť článku: 3624
 

Apatia, náboženstvo a moc
Peter Smolík

V rozvinutých demokratických štátoch, medzi ktoré už môžeme jednoznačne zaradiť aj Slovensko, sa takzvaný „bežný obyvateľ“ intenzívnejšie zaoberá vnútornou politikou iba pár týždňov pred parlamentnými voľbami. Inak, kým mu vládna garnitúra príliš nepriškrcuje jeho slobody alebo blahobyt či takzvané istoty, tak dovtedy politikou a zvlášť politikmi zľahka pohŕda.

Na obhajobu vlastnej mentálnej lenivosti sa v blahobytných spoločnostiach udomácnilo niekoľko „všeobecne platných“ pojmov a vyhlásení. Medzi základné by sme mohli zaradiť tieto:

1. Všetci (rozumej všetci politici) sú rovnakí. Je síce jasné, že to platiť nemôže, lebo veď rovnaké nejestvujú ani dve slepačie vajcia, ale v našej občiansko-politickej krasoreči to platí.
2. My „ľud“ nič nemôžeme ovplyvniť, nás sa nikto na nič nepýta, náš názor aj tak nikoho „z tých hore“ nezaujíma.
3. Celé spoločensko-politické dianie je plné menších či väčších konšpirácií a rôznych celosvetových sprisahaní. Tak či tak, sme hračkami v rukách svetových finančníkov a veľkých temných skupín ovládajúcich celú zemeguľu a blízke okolie.

Často sa k tomuto zdeformovanému mysleniu, ktoré vháňa ľudí do apatie a pasivity, pridá ešte niekoľko pseudonáboženských postojov typu:

1. Politika je špinavosť – a slušný človek s morálnymi zásadami v nej nemá čo hľadať.
2. Poslušnosť je kresťanská čnosť, a preto treba poslúchať. (Najlepšie každého).
3. Majetok je z morálneho hľadiska podozrivý.

Keď sa zamyslíme nad touto našou mentálnou výbavou, prídeme na to, že kým nad mocou a spoločenským poriadkom nezačneme uvažovať inak, sme na najlepšej ceste stať sa ľahkou korisťou populistov a krajných extrémistov. Ako je to teda so vzťahom kresťanstva k politike a k moci?

Prvoradou úlohou kresťanstva je budovať Božie kráľovstvo. Nech by Božie kráľovstvo akokoľvek presahovalo náš svet zmyslov, v každom prípade je tento náš svet jeho neoddeliteľnou súčasťou. Budovanie Božieho kráľovstva je budovanie spoločenského usporiadania sveta dobra, a teda súvisí aj s politikou. Nie je možné budovať, a už vôbec nie vybudovať, Božie kráľovstvo len pre seba alebo pre svoju rodinu. Navyše, kresťanstvo je náboženstvo vzťahov. Na prvom mieste tu stojí môj osobný vzťah s Bohom a na druhom moje vzťahy s ostatnými ľuďmi. Toto usporiadanie vzájomných vzťahov má nutne celospoločenský rozmer a nie je možné ho ohraničiť múrmi súkromia.

Kresťanstvo je tiež náboženstvom lásky a služby, ktorá sa stáva zdrojom autority („moci“). Prvýkrát si to všimli Ježišovi poslucháči: „... zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.“ (Mt 7,29) Predtým, ako Kristus z lásky obetuje svoj život za nás, hovorí o moci: „... ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ (Jn 10,18) A napokon spomeňme záverečné slová evanjelistu Matúša: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Toto je predsa ten najrazantnejší politický program, aký je možné vôbec postaviť. Moc každého jednotlivca je odvodená od jeho neodňateľnej osobnej moci ustavične sa rozhodovať pre dobro. Každým drobným rozhodnutím pre dobro získavať moc predovšetkým nad sebou samým. Lenže vzhľadom na to, že dobro nikdy nemôže byť len osobné, ale má vždy dosah aj na spoločnosť, získavame automaticky aj podiel na spoločenskej moci. Stávame sa spoločensky činnými. Je pritom jedno, čím sa priamo zaoberáme. Nádherná vlastnosť lásky a dobra je práve v tom, že nemá invenčné hranice, je nekonečne tvorivá. Naproti tomu zlo je ten najväčší propagátor skepsy vháňajúcej človeka do apatie a z nej vyplývajúcej nečinnosti.

Z tohto hľadiska je každý politický post, ku ktorému nesporne patrí určitý podiel na moci, tou najlepšou a najpriamejšou cestou k efektívnej možnosti presadzovať dobro. Odmietať podiel na zodpovednosti a na moci s pocitom falošnej pokory je určite cesta k zdeformovaniu kresťanského života. Pokora nespočíva v nepresadzovaní svojich kresťanských postojov. Pokora spočíva v tom, aby sme nikdy nezamenili presadzovanie dobra za presadzovanie seba samého.

Je príznačné, že občan, ktorému sa nechce uvažovať nad týmito otázkami a dovidí tak akurát len na koniec vlastného chotára, je oveľa pozornejší pri komunálnych voľbách. Preto už poznáme najmä v menších mestách a obciach, že do funkcií primátorov či starostov sa miestami dostávajú zrelí a obetaví ľudia, ktorí sú pre svoje mesto či obec skutočne osožní. Je preto ťažko pochopiteľné, že odrazu, keď ide o to, kto bude spravovať veci celej spoločnosti, tak sa mnohí tvárime, akoby sa nás to ani netýkalo, ba dokonca, ako keby na tom ani tak veľmi nezáležalo. Je to nepochopiteľné, krátkozraké a hlavne nekresťanské.

Ako môžeme chcieť v duchu kresťanstva presadzovať dobro v spoločnosti, keď či už aktívne, alebo pasívne pripustíme k moci ľudí, ktorí sú ochotní zastávať, presadzovať alebo aspoň trpieť zavedenie registrovaných partnerstiev homosexuálnych párov, ľahší prístup k rozvodom a pod.? Ako chceme ochraňovať ľudský život ako najväčšiu hodnotu, keď o jeho ochrane budú rozhodovať ľudia, ktorí interrupciu a eutanáziu nepovažujú za kriminálny skutok proti životu? Ako chceme vychovávať naše deti, ak významné posty v školstve prenecháme ľuďom, ktorí nevedia deťom ponúknuť žiaden príťažlivý ideál a pre ktorých sú pojmy ako čistota či pohlavná zdržanlivosť na smiech a ich hlavná starosť je naučiť mládež, ako si natiahnuť kondóm?

Nemôže nám byť jedno, či vedenie silových rezortov sa dostane alebo nedostane opätovne do rúk ľudí, ktorí ich neváhali pred rokmi využívať na zločiny štátnej agresie proti vlastným občanom. Nemôže nám byť jedno, či naše zahraničnopolitické vzťahy a vnútorné národnostné vzťahy budú ovplyvňovať primitívni nacionalisti, ktorí nás vháňajú do izolácie a príslušnosť k národu považujú za akúsi morálnu veličinu. Nemôže nám byť jedno, či pôsobenie cirkví bude spoločnosťou iba trpené, alebo sa cirkvi budú za všeobecnej podpory a akceptácie spoločnosti naďalej rozvíjať a napomáhať rozvoju kultúry a umenia, výchovy a vzdelávania, charity a všetkých ostatných prejavov solidarity.

Uvažujme zvlášť v tomto predvolebnom čase, s akým politickým kapitálom chceme raz predstúpiť pred posledný súd. Ako sme svojimi postojmi pomohli budovať Božie kráľovstvo. S kým sme chceli presadzovať dobro v spoločnosti.