Ďakujeme a dovidenia!

Čislo 3/2013 · Peter Zahoránsky SJ · Čítanosť článku: 3056
 

Drahá rodina!

Oslovujem vás takto netradične úmyselne – lebo všetci, čo sme sem kvôli Silvovi prišli, sme bratmi a sestrami v jednej veľkej Božej rodine.

A práve ten, pri ktorého rakve stojíme, bol, okrem všetkej obrovskej činnosti a neuveriteľného diela, predovšetkým človekom veľkého srdca, ktorý všetkých spájal navzájom a najmä s Bohom, nikoho nevylučujúc.

Silvo sa nadchol myšlienkami prorockého profesora Kolakoviča, ktorý ešte cez vojnu pripravoval mladých nadšencov na to, že sem príde socializmus s neľudskou tvárou, a ním inšpirovaný zo všetkých síl budoval Cirkev malých spoločenstiev. Silvo venoval skoro všetok voľný čas navštevovaniu priateľov, rodín, známych, kňazov, pričom hlavným cieľom jeho návštev bolo povzbudzovať ľudí v dôvere v Boha, povzbudzovať ich, aby sa nebáli, lebo veď keď je Boh s nami, sme vždy v prevahe, lebo len on je všemohúci... Oduševňoval ich pre osobnú prácu s ďalšími – najmä k vytváraniu malých spoločenstiev – krúžkov, nadchýnal ich pre duchovný život. Hovorieval o trojnožke, na ktorej stojí život kresťana: na osobnej modlitbe s denným čítaním a meditovaním Svätého písma, na sviatostiach a na spoločenstve... Všetky tieto veci aj sám verne žil.

Spomínam si, ako ma občas ešte ako stredoškoláka zavolal, či si nechcem zašoférovať – a chodili sme v malej fiatke po návštevách po Slovensku i na Moravu, vozili náboženskú literatúru. On hovoril informácie o živote Cirkvi, povzbudzoval, oduševňoval, všade rozdával radosť.

Keď odporúčal dennú meditáciu, spomínal s vďačnosťou na roky väzenia, lebo už keď sa ocitol prvýkrát na samotke, hneď si naplánoval tridsaťdňové duchovné cvičenia. Vo väzení, napriek bitke až do bezvedomia, hladu, odopieraniu spánku a psychickému teroru, sa nikdy nedal zlomiť. Veľa sa tam modlieval – aj za celosvetové problémy, dokonca sa tam modlieval za Stalina, za čo ho väzni skoro zmlátili... Veľmi ho nadchýnala zásada pátra Vendelína Javorku, ktorý prežil už ako starý človek sedem rokov sovietskych lágrov a bol typický svojím pokojom: veľké nároky – veľké starosti; malé nároky – malé starosti; a žiadne nároky – žiadne starosti... Silvo túto zásadu predovšetkým žil. Vo väzení denne cvičieval – spomínal mi, ako kuriozitu aj to, ako sa cvičil v chodení na rukách a koľko krokov postupne prešiel.

Napriek všetkému ťažkému, čo v živote prežil, bol typický svojím krásnym širokým úsmevom a nezlomným, možno povedať, Božím, optimizmom a nekonečnou zásobou vtipov a veľkým zmyslom pre humor. Naučil nás aj modlitbu o humor od sv. Tomáša Morusa, ktorá začína: „Pane, daj mi dobré trávenie, a tiež aby som mal čo tráviť...“

Popri všetkých veľkých víziách o Rusku a o Číne nebol fantasta (neskôr sa mnohé z nich naplnili), ale veľmi praktický človek: mal zoznam MAP a VAP – malé a veľké apoštolské pomôcky. Medzi MAP patrili napríklad zápisník, adresár, ceruzka, baterka... VAP bolo napríklad auto na apoštolské cesty, ktoré si starostlivo plánoval a pripravoval.

Bol človekom vnútornej disciplíny a systemat¬ickosti¬ a pritom bol plný života a radosti – ďakoval za slnko i za dážď, za hory, ktoré mal veľmi rád, i za rozkvitnutú lúku. Rád lyžoval, ale aj to robil predovšetkým s partiami mladých s apoštolským zámerom.

Bol pokorný natoľko, že nielen si s každým potykal, ale pýtal sa nás mladých aj na to, čo by mal na sebe zmeniť, alebo aké chyby by mal odstrániť...

Nedal sa vysvätiť za kňaza, hoci si kňazstvo veľmi vážil a pre mnohých bol duchovným vodcom, dával duchovné cvičenia... Bol si istý svojím povolaním ako laický apoštol. Páčili sa mu ideály Karola Foucalda aj jeho myšlienka byť na „predposlednom mieste, lebo posledné je už obsadené – Ježišom“. Mal kontakty aj s komunitou v Taizé a osobne sa poznal s jedným z bratov. Mladí z Taizé chodili tajne aj na Slovensko.

Popri všetkej službe v apoštoláte bol uznávaným rádiológom. Raz mi, ako mladému lekárovi, povedal, že rakovina je milosť – vetu, ktorá ma vtedy dosť pobúrila, ale čím som bol starší, tým viac som mu rozumel; totiž, že takto chorý človek počíta so smrťou a má čas sa na ňu pripraviť. Silvo sa na všetko naozaj pozeral s vedomím večnosti a neustáleho Božieho pôsobenia v živote každého z nás.

Jeho veľkou túžbou bola práca na obrátení Ruska podľa fatimských zjavení. Rád spieval ruské a ukrajinské piesne, aj hymny z východnej liturgie, oduševňoval a formoval mladých nadšencov pre tento druh apoštolátu... Z týchto snáh sa neskôr vyvinul sekulárny inštitút Spoločenstvo Fatima, ktorého je spoluzak¬ladateľ¬. Ale z jeho spoločenstiev bolo aj mnoho rehoľných povolaní. Mal veľmi rád Nebeskú matku a organizoval s mladými pešie púte do Šaštína, aj vtedy, keď sa verejne nekonali... Prepáčte mi tieto osobné spomienky, ale všetky sú zároveň aj povzbudením pre nás všetkých: Choď, a rob podobne. Silvo pred najväčšou časťou svojho plodného apoštolského života bol v tichej a ťažkej Božej škole komunistických väzníc, často bez najzákla¬dnejších¬ životných potrieb, ale pretože bol v spojení s Bohom, cítil sa napriek tomu slobodný. A on nikdy nepochyboval, že to nebol zbytočný a stratený čas. Naopak, bol zaň vďačný, pretože ho tam Boh neobyčajne prehĺbil... Aj záver jeho života, strávený viac rokov na posteli a s veľmi obmedzenými komunikačnými možnosťami, bol isto Božou prípravou na večnosť. Obdivuhodná bola jeho schopnosť radosti aj v týchto ťažkých chvíľach – vždy sa s radosťou pridával k spevu známych náboženských piesní a rád sa smial. Obdivuhodné bolo, ako aktívne vnímal, keď sa v jeho izbe slúžievala svätá omša. Pri zavŕšení jeho života mi prichádzajú tak trochu „medicínske“ myšlienky: Nášmu príchodu na tento svet predchádzal Boží zázrak splodenia, na ktorom mala podiel stvoriteľská Božia láska a láska našich rodičov, potom nasledovala deväťmesačná príprava a dozrievanie k pôrodu, ktorý bol ťažký aj pre naše mamy, aj pre nás. Ale prinieslo to radosť zo zrodenia človeka, z materstva aj otcovstva.

Aj náš pozemský život vnímam ako také dlhé prenatálne obdobie pre naše zrodenie do tej najkrajšej skutočnosti: plnosti radosti zo stretnutím sa s naším Počiatkom – vo večnosti – z tváre do tváre. Verím, že Ty, Silvo si už pri tom, ktorého si tak nádherne a intenzívne miloval. Práve túto plnosť radosti Ti tu dnes spoločne vyprosujeme. Silvinko, ďakujeme a dovidenia.

Odznelo na pohrebnej sv. omši 17. septembra 2013 v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa (jezuiti).