Impulz: Weimarský Istanbul

Mesto rýchlo rástlo, až veľkosťou územia aj obyvateľstva predstihlo všetky ostatné vo svojej krajine. Jeho ulice človeka nabudili ako kokaín: klaksóny húkali, davy sa hromadili, nervy vibrovali. Kto vyšiel von, elektricky ho nabila harlekyniáda krikľavých farieb, ostrých svetiel, svištiacej premávky. Lukulské nočné kluby žili do svitania a aj potom, na každom bulvári, v každej uličke a o hociktorej hodine bolo vidieť čudesné a perverzné scény, estetiku kontrastu medzi civilizáciou a barbarstvom ešte podčiarkoval instantný barok starej architektúry a šokujúca škaredosť novej. Presúšali sa tam transvestiti, vreckoví zlodeji sa venovali svojmu remeslu a intelektuáli v módnych kaviarňach zúrivo fajčili a sťažovali sa na svoju izolovanosť.

Starý svet zmizol aj so svojou agrárnou ekonomikou, so svojimi upokojujúcimi spoločenskými triedami a spoločenským poriadkom. Namiesto neho nastolili cudzie a krehké politické usporiadanie. Prekvitala experimentálna hudba, výtvarné a filmové umenie, ľudí fascinovali utópie, predpovedanie budúcnosti, mysticizmus, komunizmus.

Zároveň však panovala paranoja, hrôza z neodvratnej katastrofy. Míľniky slávnej imperiálnej minulosti tohto mesta pripomínali jeho zašlú slávu, a dokazovali jeho úpadok. Umenie tejto epochy živil strach z krízy a kolapsu, čo číhajú za rohom. Nastalo lačné napodobňovanie dekadentnej americkej kultúry a zároveň jej vášnivé odmietanie. Maliari tvorili šokujúce diela, spisovatelia svojimi textami tak urážali buržoázny jemnocit, až vyprovokovali hrozby smrťou. Kultúrnu a politickú diskusiu ovládol mizogýnsky strach zo žien s otázkou, či moderná doba zničila ich cnosť.

Hoci bolo mesto teraz nespochybniteľnou metropolou obchodu i priemyslu v regióne, všetci si dobre pamätali na hrôzu hyperinflácie, ktorá zničila ovocie celoživotnej práce toľkým ľuďom, a s pohŕdaním si spomínali na rozhádanú koaličnú vládu, ktorej neschopnosť priviedla národ ku krachu. Aktuálny rast ekonomiky bol závratný, no krehký, stál na zahraničných pôžičkách, ktoré masívne zvyšovali zadlženosť štátnej kasy. Nezamestnanosť prudko rástla tiež. Globálna ekonomická kríza, ktorú málokto chápal, vyvolávala k životu temné konšpiračné teórie. Každodenné politické násilie prepožičiavalo životu všadeprítomný pocit ohrozenia. Noviny prekypovali pravicovou propagandou. Tučné titulky ohlasovali surové zrážky na uliciach. Dochádzalo k vraždám intelektuálov.

Ústava bola nová a slabá, chýbala jej legitimita, a tak sa ľahko poddávala ničivým vplyvom. Mnohí v meste boli presvedčení, že zahraničné mocnosti sa sprisahali proti národu, ktorý chcú oslabiť a ponížiť. Väčšina ľudí sa cynicky pozerala na demokratické experimenty, všetkých odpudzovalo sebectvo a korupcia politických strán. Nenásytnosť priemyselníkov a obchodníkov vyprovokovala čoraz rozšírenejší odpor ku kapitalizmu ako takému. Mnohí túžili po autoritatívnejšej vláde, mnohí ju aj otvorene žiadali. Mesto za svoje nešváry obviňovalo kadekoho: Európu, Ameriku a najmä Židov, tých zlovestných a nekonečne mocných čarodejníkov.

Vyvreskujúci demagóg, ktorého kedysi za extrémistické názory zatkli, sa teraz sústredil na získanie moci legálnou cestou. Obnoví dávnu slávu národa, to sľuboval. Intelektuáli ho považovali za primitíva a pajáca.

Mesto bolo hrdé, stalo sa predsa predvojom, najväčšou metropolou na svete! A hanbilo sa, veď pozrite, čo všetko stratilo a aká škaredosť sa ho zmocnila! Mesto „všetkých nadchýnalo, niektorých desilo, ale nikoho nenechávalo ľahostajným, a svojou vitalitou vyvolávalo v pozorovateľovi sklony preháňať všetko, čo v ňom uzrel.“ Takto opísal Berlín za Weimarskej republiky Peter Gay.

A predsa sa jeho charakteristika dá použiť aj na Istanbul, v ktorom teraz žijem. Život v meste na pokraji politickej katastrofy je dosť zlovestný, prevláda hrôza, ale aj ohromujúca vitalita – ekonomická, tvorivá a umelecká. Je to veľmi zvláštna nálada a pre človeka, ktorý pozná dejiny, aj dôverne známa.

Čo je to weimarské mesto? Je to mesto s bohatými dejinami a kultúrou, predchnuté politickou krehkosťou a nedávnym odpútaním sa od minulosti, oživované šokujúcim konfliktom s masovou urbanizáciou a industrializáciou, mesto, kde náhla liberalizácia pustila z reťaze sociálnu aj politickú predstavivosť, no kde stále visí vo vzduchu hrozba autoritatívneho zásahu.

Weimarské mestá nie sú žiadne odchýlky. Logicky sa objavujú za istých sociálnych, politických a historických okolností. Prvá svetová vojna zničila nemecké cisárstvo aj Osmanskú ríšu. Pozostatky oboch štátnych útvarov prežili, keď sami sebe predpísali nový spoločenský poriadok, ale bol to krehký experiment s demokraciou. Turecká republika vydržala omnoho dlhšie ako tá weimarská, ale ich príbehy sa v zásade nelíšia: len ich zúžili či rozšírili náhodné udalosti.

AKP, Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá prišla k moci v Tureckej republike v roku 2002, sa znovu zmieta v kŕčoch. AKP otvorila Pandorinu skrinku politického islamu. Svoje reformy prezentovala ako liberalizáciu a v istom zmysle mala pravdu – náboženstvo bolo ako politická sila od vzniku republiky potláčané. Ale v inom zmysle to vôbec nie je pravda, lebo táto politická sila patrí k tým, ktoré svojou podstatou napokon v dôsledku liberálne reformy zničia. „Demokracia je ako električka,“ povedal v roku 1995 Recep Tayyip Erdogan, teraz už premiér. „Keď docestujete na svoju zastávku, vystúpite z nej.“

Turecko prežíva dve revolúcie. Sociálne premeny, ktoré zaviedol Mustafa Kemal Ataturk, ešte neboli prijaté, a tak sa voči nim postavili dve sily – jedna stará, jedna nová. A tak sa sekularistický poriadok stráca dvoma spôsobmi. Zdá sa, že kultúra na miznutie starého usporiadania reaguje istým vopred daným spôsobom. Horúčkovité symptómy weimarských miest sa objavujú práve v takomto medziobdobí. Ako je horúčka signálom choroby, tak je aj signálom spoločenskej dislokácie.

Weimarské mestá sa zrodili, vzplanuli a hynuli počas celých dejín. Vyplienenie Ríma a pád Rímskej ríše inšpirovali Augustína k napísaniu Božieho štátu, ktoré dielo je samo emblematickou zmesou úzkosti a kreativity, ktorá bola typická pre tú dobu. Konštantínopol bol pred svojím pádom plný proroctiev o príchode zla a tiež celkom oprávneného strachu, že byzantská kultúra je slávna, ale odsúdená na zánik. Podobná nálada posadla extravagantnú lepšiu spoločnosť, elitu v Charlestone pred občianskou vojnou Severu proti Juhu. Moskva a Sankt Peterburg v roku 1917 boli tiež takýmito mestami, poháňanými kinetickou tvorivou energiou, aká sprevádza vieru, že sily dejín čoskoro odvejú minulosť. Mučivé intelektuálne vzopätie Viedne z prelomu 19. a 20. storočia sa tesne spájalo s bezmocnosťou ohľadne budúcnosti mesta, lebo všetci, ktorí tam žili, vedeli, že tá nie je v ich rukách. Pád meny v roku 2002 vyvolal v Buenos Aires kreatívny ohňostroj. Weimarským mestom bolo aj San Francisco počas Leta lásky, čoho jasným znakom je slávna reč Huntera S. Thompsona: „Všade a v každej hodine sa prejavovalo šialenstvo. Ak nevládlo na druhej strane Zálivu, tak bolo na moste Golden Gate, alebo na Stoprvej ulici, v Los Altos, v La Honde... Všade bolo vidieť jeho iskry.“

Všetko to boli mestá charakteristické bujnými excesmi, vzrušením a strachom, ale archetypálny je, samozrejme, Berlín dvadsiatych rokov 20. storočia. „Niet takého nepokojného mesta na svete, ako je Berlín,“ spomínal naň diplomat Harold Nicolson:

„Všetko sa pohybuje. Semafory sa neúnavne menia z červenej na zlatistú a potom na zelenú. Reklamy blýskajú s patetickou pravidelnosťou pobrežných majákov. Električky svištia a zvonia... Lampičky v zoo blikajú medzi nízkymi stromami a tráva je posiata tisíckami cigariet, čo blikajú sťa svätojánske mušky. Vlaky sa preháňajú v útrobách mesta a prepletajú sa medzi tiarami, ktorými je korunované. Jaguár v zoo, ktorý si myslel, že je načase ísť spať, znovu vstáva a prechádza sa po svojej cele. Lebo nočný vzduch, v ktorom ešte aj veže Gedächtniskirche žiaria od vzrušenia, v sebe nesie pulzujúce očakávania. Každý vie, že Berlín sa každú noc prebúdza do nového dobrodružstva. Každý cíti, že by bola škoda ísť do postele, kým sa stane to očakávané alebo neočakávané. Každý vie, že ráno, nech sa dovtedy stane čokoľvek ,sa bude cítiť znovuzrodený.“

Môže také vzrušenie existovať bez nebezpečenstva? O tom pochybujem. Weimarskú republiku jej nepriatelia nikdy nevnímali ako legitímnu a ani nepriatelia sekulárneho štátu tu v Turecku nikdy neuznali jeho právo na jestvovanie. Obe spoločnosti boli vystavené subverzii striedavo zo strany ľavice, pravicových milícií, atentátov, nekonečných prevratov a sprisahaní, krutej represie protestov a štrajkov. Nacisti v ľuďoch vyvolali nostalgiu po sociálnej a morálnej minulosti a sľubovali, že ju obnovia. A to isté robí vláda AKP v Turecku. Stačí sa pozrieť na mapu Osmanskej ríše, vravia jej diplomati. Turecko sa vracia na miesto, ktoré mu právom patrí.

Berlín v dvadsiatych rokoch, to bolo mesto-polyglot, ktoré sa usilovalo absorbovať prisťahovalcov: Židov z východu, Rusov na úteku pred revolúciou. Aj Istanbul nafukuje masívna migrácia z východu, veľká kurdská populácia aj utečenci z premnohých blízkych vojnových zón: z Iraku, z Balkánu, z Afganistanu, z Čečenska. Berlín mal veľmi obmedzené schopnosti asimilácie, etnické násilie tam bolo vždy príliš blízko pod hladinou. Nebol to taviaci kotlík a nie je ním ani Istanbul, ako naznačujú pomerne čerstvé titulky: KURDSKÍ REBELI SA PRIHLÁSILI K BOMBOVÉMU ÚTOKU NA ISTANBULSKÝ AUTOBUS. EXPERT NA STRATÉGIU VARUJE PRED ETNICKÝMI ZRÁŽKAMI. ETNICKY POLARIZOVANÉ SPOLOČNOSTI SÚ ĽAHKÝM TERČOM PRE PROVOKATÉROV.

Christopher Isherwood, veľký kronikár medzivojnového Berlína, v literatúre oživil Fräulein Schroederovú, útlu buržujku, ktorá túži po stratených istotách a žije s nostalgiou za zmiznutou epochou. Nové mesto jej pripadá zverské, nevychované, preplnené. Takáto slečinka je v Istanbule známou postavičkou, osobne som ich tu stretla mnoho. Toto mesto bývalo omnoho civilizovanejšie, hovoria mi, kým sa doň nedovalili tie nekultúrne hordy ako mravce.

Ak bol Berlín typický svojím nekonečným počtom politických kmeňov, hnutí a ideí, od voľnej lásky po vegetarianizmus, a tiež nekonečným počtom sociálnych experimentov, od nudizmu po jogu, ako aj nekonečným počtom umeleckých štýlov, od neue Sachlichkeit po dvanásťtónovú stupnicu, to isté platí o Istanbule. Mám plnú e-mailovú schránku, prekypujú z nej pozvánky na meditáciu vipassana, na reiki, koncerty, do nových galérií, a predovšetkým na demonštrácie. Demonštruje sa za oslobodenie transsexuálov, za oslobodenie Gazy, proti znásilňovaniu zvierat (veru tak!). A na všetkých týchto demonštráciách človek nájde políciu ako dávnych stotníkov aj so štítmi, obuškami a pripravenými plynovými maskami.

Odkedy sa po vojenskom prevrate v roku 1980 Turecko vrátilo k civilnej vláde, uvoľnili sa obmedzenia práv jednotlivcov, ekonomickej aj politickej aktivity, a tiež sa slobodnejšie dýchalo inštitúciám občianskej spoločnosti. Za vlády AKP sa zmiernili aj obmedzenia vysielania v kurdskom jazyku. Zrušil sa trest smrti. Radu národnej bezpečnosti ovládla väčšina civilov a jej rola sa oklieštila. Vojenských sudcov na Súdoch štátnej bezpečnosti nahradili civilní. Medzinárodné dohovory o ľudských právach dostali prednosť pred domácimi tureckými zákonmi.

Mnohé z týchto reforiem sú možno, ako tvrdia kritici a ja s nimi čoraz väčšmi súhlasím, len trójsky kôň, ktorého AKP doviezla preto, lebo chce zmenšiť moc armády, ktorá bráni strane ovládnuť každý aspekt života v Turecku. No aj tak tieto reformy vytvorili dojem, že z fľaše bol vypustený džin a môže to mať dobré alebo horšie následky.

AKP však jednou rukou dáva a druhou berie. Všimnite si sústredenie moci v rukách vlády a jej prívržencov, ktoré obmedzilo slobodu tlače. To isté má za úlohu vládne prenasledovanie novinárov a brutálne zdaňovanie. Každý je presvedčený, že mu odpočúvajú telefón. Keď sa s kritikmi vlády stretnem pri obede, vyberajú si z mobilov baterky. Podľa nich je potom ťažšie ich špehovať.

Prípad Ergenekon vyvolal vlny protestov. Ergenekon je vraj temná ultranacionalistická klika, ktorá stojí za sériou atentátov, za zabitím novinára Hranta Dinka, za streľbou na Štátnej rade a za granátovým útokom na ľavicové noviny. Vláda tvrdí, že Ergenekon to bol plán zabiť premiéra, nobelovského laureáta Orhana Pamuka, zostreľovať grécke stíhačky a bombardovať mešity plné veriacich, čo malo byť zámienkou k prevratu. Stovky spisovateľov, generálov a opozičných politikov bolo zatknutých na základe podozrenia, že sa zaplietli do tejto hmlistej konšpirácie. Mnohí bez súdu na dlhé roky zmizli. Obvinení tvrdia, že nič také ako Ergenekon neexistuje. „Stopercentne politická záležitosť,“ vyhlásil právnik jedného obžalovaného. „Všetko spískala vláda a imperialistické sily, CIA, Mossad a židovská lobby s Európskou úniou, aby eliminovali turecký nacionalizmus.“ Jediná viera, ktorá túto fragmentarizovanú spoločnosť spája, je, že za všetko môžu Židia. Či je Ergenekon skutočnosť alebo len niečo ako požiar Reichstagu, to neviem. Rozhodne je pravda, že je mnoho zatknutých a ešte viac vydesených.

Na chvíli, keď sa autoritárska spoločnosť začne liberalizoivať, je niečo, čo ju nezvyčajne oslabuje. Je krehká, pretože demokratické pojmy sú nové a cudzie, pretože neskúsené demokracie majú sklony k výčinom, pretože, tak ako v prípade weimarského Nemecka aj moderného Turecka sa v samotnom počatí demokratického experimentu skrývajú vážne chyby, a tie sú zakotvené už v slabej a spochybňovanej ústave. Obe tieto kultúry boli zároveň úchvatne expresívne a tvorivé, presene preto, lebo proces liberalizácie a demokratizácie oslobodzuje živú energiu, dovtedy potláčanú. Silné emócie inšpirujú silné umenie. Žiť za takýchto politických okolností znamená prežívať emócie ďaleko za hranicami normálu, vnímať život omnoho dramatickejšie.

Uvoľnenie formálnej cenzúry podnietilo v istanbulskom umeleckom svete šialenstvo. Denne sa otvárajú nové galérie. Ceny vyplácané na dražbách sú spektakulárne, za posledných osem rokov sa hodnota aukčného trhu s umením zoštvornásobila. „Logicky sa Turecko stane najväčšou módou,“ vyhlásil Kerimcan Güleryüz, umelecký riaditeľ avantgardnej istanbulskej Galeri x-ist. „Nie je to náhoda. Máme kľúč k problémom, s ktorými bude svet zápasiť nasledujúcich 25 rokov. Sme pozostatkami ríše, reziduami problému, s ktorým sa svet bude musieť vyrovnať. Prebieha tu fundamentálna verzia zápasu Východ proti Západu.“

Aj bohatosť tureckej i nemeckej kultúry a dejín obom umožňuje, aby sa za správnych podmienok úžasne dynamizovali. Napríklad tradície, na ktorých sa stavia. A dejiny aj kolektívny politický temperament oboch krajín ich predurčuje na to, že sú vystavené extrémnemu nacionalizmu, autoritárstvu a antisemitizmu, najmä keď sa všetkých zmocní hrôza z „nezodpovedných živlov“ a „dekadentných síl“. Psychoanalytici by v oboch kultúrach mohli skúmať rodinné štruktúry, najmä dominantnú rolu otcov. Ale tieto teórie nie je ľahké dokázať.

Je príliš ľahké kresliť paralely medzi hociktorými spoločnosťami, ktorým hrozí autoritárstvo, a medzivojnovým Nemeckom. Ale tu paralely presahujú štandardné zveličenie. Sú až prízračné – až po posadnutosť údajnou nespravodlivosťou zmlúv, ktoré ukončili prvú svetovú vojnu – pre Nemcov Zmluva z Versailles, pre Turkov Zmluva zo Sevres, ktorá osekala Osmanskú ríšu a korisť prisúdila Spojencom. V Istanbule je to tak, akoby sa tá ponižujúca zmluva podpisovala iba včera.

Je tu aj iná dôležitá paralela – spomienka na hyperinfláciu. Zdá dsa, že taká trauma pretrvá v imaginácii dávno po tom, čo hrozba zmizla, a oslabuje demokracie. Weimarská hyperinflácia sa odohrala v rokoch 1921 až 1923, celých desať rokov pred vzostupom Hitlera k moci. Ukončila sa v roku 1923 so zavedením rentenmark. No Hitler tú spomienku dokázal tak využiť, že sa stala dôležitou súčasťou jeho úspechu. Nie islam, ale práve hyperinflácia spolu s neschopnosťou tureckých rozhádaných a egoistických politických strán obnoviť ekonomický poriadok, vyzdvihla k moci AKP. Voliči hlasovali za AKP, lebo verili, že dokáže najlepšie stabilizovať ekonomiku. Do istej miery mali pravdu – AKP ovládla parlament, a tak priškrtila infláciu a pokračovala v programe ekonomickej obnovy, ktorý zaviedli jej predchodcovia v roku 2001. Keď sa pokúšame pochopiť, čo sa teraz v Turecku deje, musíme brať do úvahy aj spomienku na ekonomický chaos.

Ale tak ako vo Weimarskej republike, aj tu navonok prezentovaná kompetentnosť vlády maskuje skutočný chaos na uliciach – hrôzu, že spoločnosť sa krúti a krúti v čoraz širšom orbite. Vláda AKP je teatrálna a márnivá. V mojej štvrti stojí hrdo zrenovovaná fontána z osmanskej éry, veľmi pekná a označená tabuľkou RENOVOVALA RADNICA AKP. Z fontány nestrieka voda. Typické pre AKP. Ak dôjde aj ku skutočnému, a nie politickému zemetraseniu, veľká časť Istanbulu padne, pretože AKP nespravila takmer nič pre ukončenie korupcie, laxnosti a nebezpečnej nedbanlivosti v stavebníctve.

Nechcem to s paralelami preháňať. Turecko nie je nezvratne na ceste k osudu Weimarskej republiky. Nič v dejinách nie je osudové. Ani nenaznačujem, že kreatívna kultúra súčasného Istanbulu je rovnako geniálna a dejinne významná ako tá weimarská. Je horúčkovitá a plodná, ale len zriedka osvietená genialitou. Ani nehovorím, že Erdogan je nový Hitler. Pôsobí čoraz znepokojivejšie, ale porovnávať ho s Hitlerom, to by bolo priveľa. Tvrdím len, že v Istanbule cítiť konkrétnu náladu, zvláštnu zmes hrôzy a vzrušenia, že táto nálada je povedomá a že nie je náhodná.

Aký je to pocit, žiť vo weimarskom meste? Predstavte si šialený optimizmus mojich susedov, ktorí si o ulicu od môjho bytu otvorili luxusnú vinotéku. Kto investuje toľké peniaze do renovácie a zásobenia obrovskej vínnej pivnice, do dovozu šampanského, portského a šery uprostred islamskej revolúcie? Počet licencií na predaj alkoholu prudko klesol, hoci turecká populácia rastie. Zákazy alkoholu sa šíria po meste. No keď prejdem popri tejto novučičkej vinotéke a vidím jej elegantné kamenné podlahy, drevené a mramorové zariadenie, degustačné stolíky, za nimi domáceho someliéra, a tých 1200 fliaš, čo sa jagajú v osvetlených vitrínach, nemôžem sa ani spýtať, či už Turecko nadobro odchádza od Západu – je to totiž absurdná otázka. Som spokojná, kým nezahnem za roh. Aha, po ulici sa v džíhádmobiloch premáva karavána bradatých islamonindžov, vykrikujú heslá o oslobodení Palestíny. Idem ďalej a kým sa dostanem k semaforu, môj zmätok sa ešte niekoľkokrát znásobí.

Konflikt starého a moderného a reakciu naň tu vidieť všade, najmä v drobných a podivných detailoch. Pneumatické vŕtačky, zvuk ekonomického rastu, sú stálym kontrapunktom k vykrikovaniu pouličných predavačov a muezínov. Baraky imperiálnej armády kúpili investori a je z nich W Hotel, ktorého štýl – akvamarínové osvetlenie a prazvláštne chrómové vežičky – predstavuje campový hybrid novoosmanského a novokubrickovského: Sultán Mehmed a jeho vesmírna odysea. Izby majú aj „intímne súpravy“, samozrejme, s kondómami. A mali by ste ich používať, lebo vláda nemá spermie cudzincov v láske. Ženy, ktoré z Turecka vycestujú, aby sa dali umelo oplodniť, sú vystavené trestnému stíhaniu.

Vzrušujúca silueta Istanbulu, jagavá stuha palácov, mešít a minaretov, je pozadím zlovestnej elegancie nočných klubov, kde privilegovaná omladina tohto mesta za peniaze otcov trávi letné noci. Na Západe som zriedka videla promiskuitu, aká je typická pre istanbulskú sekularistickú elitu. Ak by prišla islamská revolúcia, títo ľudia budú zastrelení. Ale ženy sa mi v slzách zverujú, že nechápu, prečo im muž na druhý deň nezavolá. Chuderky, ľutujem ich, ešte v tom nevedia chodiť.

Na sever od Zlatého rohu, na európskej strane mesta, človek ani neprejde cez rušnú ulicu, aby nenaďabil na filmársky štáb. Tureckí filmári sú bledí, vychudnutí, vážni a vážne sa zaoberajú rýchlou sociálnou transformáciou krajiny. Filmové fakulty v meste praskajú vo švíkoch. Za posledný rok expandovala turecká kinematografia o 10 percent. Nie všetky filmy sú dobré, ale všetky charakterizuje experimentálna odvaha typická pre weimarské mesto.

Esen Kunt, výskumná asistentka v Platónskej filmovej škole mi práve povedala, že chce nakrúcať dokumentárne filmy o islame, náboženstve, rode a transformácii intimity v Turecku. Na stôl kladie knihu od tureckej sociologičky Nilüfer Göleovej a vysvetľuje, že jej dielo ju hlboko ovplyvnilo. „Ak sa pokúsime analyzovať súčasné prístupy v tureckej kinematografii, vidíme, že film je camera obscura, ktorá ukazuje politickú a kultúrnu transformáciu Turecka cez optiku rodovej totožnosti a hegemónnej maskulinity. Turecký film symbolizuje kultúrnu pamäť a dejiny kultúrnej rezistencie. Najmä v poslednom desaťročí sa tureckí režiséri pokúšajú kritizovať boj medzi modernizáciou a konvenciami, zvykmi, rodovou identitou, hegemónnou maskulinitou ideológie. Umenie, najmä film, poskytuje obrovskú príležitosť porozumieť kultúrnym dichotómiám a hybridným naráciám tureckej kultúrnej histórie.“ Kuntovej postrehy – naozaj sa tak volá a naozaj to povedala – dosť dobre vysvetľujú, prečo sa turecké filmy v zahraničí ešte nestali kasovými trhákmi.

Iné produkty tunajšej filmovej renesancie by však potešili aj nacistických propagandistov. Údolie vlkov: Irak, hit roku 2006, si od Wall Street Journalu vyslúžil výstižné prirovnanie: niečo medzi Americkým psychom a Protokolmi sionských mudrcov. Okrem iného tam ukazuijú obscénnosti, ako židovský lekár oberá irackých zajatcov o orgány a predáva ich Izraelčanom. Turecký vicepremiér opísal film ako „absolútne úžasný“. A teraz autori filmu pracujú na druhom diele, ktorý sa bude volať Údolie vlkov: Palestína.

Nedá sa síce povedať, že by istanbulské umenie a kultúra dosahovali úroveň, aká bola viditeľná vo weimarskom Berlíne, no predsa len je tu istá takmer genialita, iskrenie mučivého typu, aké človek objavuje najmä vo weimarských mestách. Majsterské dielo Inci Evinerovej z roku 2009 nazvané Hárem je videoinštalácia vytvorená podľa rytín Antoina Ignacea Mellinga z 19. storočia. Evinerová očividne nepovažuje hárem za západný sen o sexuálnom potešení. Ženy sa venujú nezmyselným ritualizovaným činnostiam. Niektoré bez konca drú, iné sa zapletajú do vágnych, ale očividne zvrhlých a neuspokojujúcich sexuálnych aktov. V alúzii na pôvodné nemecké rytiny cíti divák Evinerovej výčitku: Vy Európania si možno myslíte, že hárem je zaujímavý a úchvatne orientálny, ale ja vám poviem, že keď vás niekto doň znovu ženie, nie je na tom mieste nič exotické.

Obrazy Tanera Ceylana sa na aukciách predávajú za astronomické sumy. Pred mojou upratovačkou, milo tradičnou Turkyňou z mestečka v Anatólii, som otvorila jeho internetovú stránku. Pohľad na jej tvár, keď jeho obrazy uvidela, vysvetľuje napätie moderného Istanbulu. Predpokladám, že v jej dedinke sa veľmi neuznávajú „úchvatné technické diela hyperrealizmu“, neskladá sa tam hold „umeleckej avantgarde a v koži odetému sadomasochizmu“, ktoré zároveň „pripomínajú pastorálne tradície muža zobrazeného v kontexte nádhernej prírody, aby sa podčiarkla estetická idealizácia dvoch mužov počas milovania“.

A čo každodenný život? Kaviareň Assk na brehu Bosporu podáva fúziu severokalifornskej a stredomorskej stravy. Jej názov znamená láska, teda presnejšie láááska a podnik je výtvorom Peteka Mermillona, typického tureckého utopistu, ktorý sa vybral do Kalifornie študovať film, ale skončil pri štúdiu zdravej stravy. Len čo však človek vyjde z kaviarne, vo vzduchu necítiť lásku. Zvodka hlási, že turecká polícia hľadá demonštrantov, ktorí pískali na premiéra Erdogana po finále Majstrovstiev sveta v basketbale, čo sa konali v Istanbule. Zrejme ich identifikovali pomocou bezpečnostných kamier.

Kdeže, lásky tu veľa nezacítite. PKK, ultranacionalistická kurdská organizácia, sa celé leto venovala výrobe a odpaľovaniu náloží. Rozzúrení tureckí nacionalisti nechceli v ničom zaostať, a tak ničili obchody a domy, mlátili sa s políciou, vypaľovali úradné vozidlá a útočili na policajné stanice v nádeji, že tam nájdu Kurdov, ktorých by mohli zlynčovať. Kto tieto nepokoje podnecuje? Odpovede sa líšia podľa toho, koho sa opýtate. Prívrženci AKP tvrdia, že je to stohlavá hydra menom Hlboký štát – čiže tvorcovia Ergenekonu, ktorí chcú údajne vyprovokovať občiansku vojnu, aby sa AKP zbavili. Odporcovia AKP obviňujú, ako inak, vládnu stranu. Vraj chce vyprovokovať občiansku vojnu, aby sa zbavila ich. Miestne noviny to nazývajú SKÚŠKA OBČIANSKEJ VOJNY. Ale od roku 1984 si vojna proti PKK už vyžiadala 40 tisíc životov, a ak je toto skúška, nerada by som videla predstavenie.

Historik Eric Hobsbawm si na svoj návrat z umierajúcej Weimarskej republiky spomínal takto:

„ 'Len si predstavte,' povedal som svojim kolegom, Starým filológom, „že by ste boli korešpondentom novín, ktoré majú redakciu na Manhattane, a šéfredaktor by vás preložil do Omahy v Nebraske. Tak som sa cítil, keď som sa vrátil do Anglicka po takmer dvoch rokoch v tom neuveriteľne vzrušujúcom, sofistikovanom, intelektuálne a politicky výbušnom Berlíne z Weimarskej republiky. Anglicko bolo po tom všetkom neuveriteľné sklamanie.“

Často sa ma pýtajú, prečo som stále v Istanbule. Aj ja si tú otázku neraz kladiem. Ale nie je to vlastne jasné? Každé iné miesto by ma po tomto všetkom na smrť nudilo. Kto má rád dejiny, vari môže odmietnuť šancu vidieť takéto niečo na vlastné oči? Kto by nechcel vedieť, čo bude ďalej?

Autorka je americká novinárka, žije v Istanbule. Napísala knihu Niet inej cesty: Prečo je Margaret Thatcher stále dôležitá. Publikovaná esej vyšla v roku 2010 v časopise City Journal.